Slovenčina má do dnes ako kodifikovaný jazyk približne 150 rokov, ale poznáme ju? Môže aj ten minimálne vzdelaný užívateľ tohto jazyka povedať: viem, čo vravím, ako, prečo, viem, čo Slovák o svojej reči vedieť má. Viem ňou tak hovoriť, ako dýchať? Hovorím tak jednoducho a prirodzene, aby sa podľa peria poznal vták a podľa reči človek? Preto sa treba pozrieť k samému koreňu, základu veci pretože: „Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami veľkých historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien; sú v prvom rade dejinami písaného slova.“ (MINÁČ, Vladimír)

Západné a východné Slovensko bolo Staroslovanmi osídlené zo severu a severovýchodu, t. j. z prastarej západoslovanskej oblasti, kým južné centrálne územie Slovenska od juhu a juhovýchodu, t. j. z prastarej juhovýchodnej oblasti za Karpatami. Do 10. storočia žili Slovania v tesnej blízkosti a používali jednotný jazyk a síce praslovančinu. Veľkomoravské jazykové územie bolo však areálom mnohých nárečí, z ktorých sa neskôr vykryštalizovali jednotné slovanské jazyky. Rozmach hospodársko-spoločenského a kultúrneho života na Veľkej Morave utváral predpoklady pre kultivovanie a štylistické zdokonaľovanie jazyka. Mimoriadny význam v tomto zmysle malo prenikanie kresťanstva do Veľkej Moravy v čase účinkovania solunských bratov Cyrila a Metoda v rokoch 863 – 885.

V 10. storočí po zániku prvého štátu našich predkov a vznikom feudálneho Uhorska sa právo písaného slova prisúdilo latinčine. No paradoxne práve latinské texty nám odhaľujú, že slovenčina v ústnej podobe žila ďalej, a to v textoch latinských listín z 11. – 14. storočia, ktoré mali zachytiť právo kráľovského dvora na majetky po celom Uhorsku, sa často stávalo, že boli popretkávané slovakizmami – názvami dedín, riek, vrchov v staroslovenskom znení. Pre ľudovú pospolitosť ostávala latinčina aj naďalej mŕtvym jazykom, a tak sa ľudová tvorba dobíjala až k chrámovým dverám, čo jej však nebolo dovolené, ale pri základných pastoračných úkonoch sa muselo s rečou ľudu rátať. A tiež kráľovský dvor musel povoliť vydávať príkazy v materinskej reči.

V 14. – 15. storočí sa slovenčina dostáva do bezprostredných kontaktov s češtinou v podobe kňazov z Čiech a Moravy povolaných do Uhorska posilniť pastoráciu predovšetkým za kráľa Žigmunda a Mateja Korvína. České písané slova pre svoju zrozumiteľnosť získalo si u nás vážnosť a začalo sa považovať za nástroj kultúrneho vyjadrovania v písanej podobe. V 15. storočí mala slovenčina už také zázemie, že sa mohla prejavovať aj v písanej podobe, no nemala však nijaké epicentrum, ktoré by vtláčalo do povedomia ľudu svoju vlastnú tvár – feudálne Uhorsko to Slovensku nedožičilo. Avšak slovenčina sa vnucovala aj pisárom privyknutých na latinčinu či češtinu, a tak sa prejavovala v podobe glos, krátkych viet alebo popretkávala texty svojimi hláskami i tvarmi, slovami i termínmi.

Veľký význam pre dejiny slovenčiny má 16. storočie, kedy sa popri latinčine, češtine a slovakizovanej češtine objavila slovenčina v písanej podobe. Zdobí ju však iba rôznofarebnosť ľudovej reči, živej reči vidieckych vzdelancov, zemianstva, ale má aj črty mestskej reči.

V 17. – 18. storočí slovenskú pospolitosť v Uhorsku reprezentoval domáci jazyk, a to predspisovná slovenčina s kultúrnym variantom západoslovenským, stredoslovenským a východoslovenským. Pravda, to však neznamenalo, že by sa latinčina alebo čeština stratila. Latinčinu naďalej používala vysoká duchovná šľachta a stále si ju osvojovala aj stredoveká veda a literárna tvorba. Čeština sa uplatňovala vo sférach duchovného života a stala sa kultovým jazykom slovenských evanjelikov. V katolíckych spisoch sa však stále intenzívnejšie vedome slovakizovalo (odstraňovalo sa najmä ě, dvojhláska au a spoluhláska ř).

Na rozhraní 18. – 19. storočia mala už slovenčina všetky predpoklady, aby sa stala celospoločenským nástrojom vzdelanosti a kultúry v spisovnej podobe. Od rozpadávajúcich sa hradieb uhorského feudalizmu v ústrety svetlejšej budúcnosti ako prvý vykročil rodák z Oravy, Anton Bernolák. „Nie živú ľudovú reč na okolí Trnavy, nie literami umŕtvenú poslovenčenú češtinu, nie ani miešanú slovenskočeskú reč niektorých pisárov a nie ani filologicky nevyzretú slovenčinu v knihách J. I. Bajzu, ale reč živú, kultivovanú stáročiami najmä v Trnave, ale aj vzdelanca i na blízkom i vzdialenejšom vidieku. Východisko pre kodifikáciu hláskovej a gramatickej sústavy A. Bernolák našiel teda v kultúrnej západnej slovenčine.“ (KRAJČOVIČ, Rudolf. 1977) Opieral sa o úvahu Mateja Bela o miešanom charaktere okrajových oblastí slovenčiny, rozhodol sa kodifikovať „mäkkú“ výslovnosť ď, ť, ň, ľ, vypustil y v prospech i, tzv. v-clausum na začiatku slov v prospech u, v = w, q = kw, j = g, vlastné mená sa písali s veľkými písmenami a pod. O spisovnej slovenčine možno hovoriť od roku 1787 kedy vyšla rozprava Dissertatio philologico-crtitica de literis Slavorum... et facili orthographia... (Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách), ktorá bola založená na foneticko-fonolgických princípoch. Spis Gramatica slavica je venovaný opisu gramatickej stavby spisovnej slovenčiny. Slovnú zásobu slovenčiny A. Bernolák spracoval v päťzväzkovom diele Slowar Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (vyšiel až po jeho smrti v roku 1825-1827). Bernolákovčina sa chytro uchytila v znamenitých dielach J. Fándlyho, v monumentálnej poézií J. Hollého a pod. Napriek tomu sa perspektívy na úspešné zakončenie boja v prospech bernolákovčiny stále viac zmenšovali či už zo strany vedomej obrody českého slova na Slovensku J. Kollárom, P. J. Šafárikom alebo J. Palkovičom, či zo strany domáceho vplyvu uprednostňovania kultúrnej strednej slovenčiny.

Vtedy prišlo revolučné úsilie štúrovskej generácie zúčtovať so zvyškami feudálnej neslobody v prospech, najmä, robotného ľudu a zviesť rozhodný boj o priestor pre rozvoj národného života, čo, pochopiteľne, prinieslo i nové kritéria pre kodifikáciu spisovného jazyka. Čeština používaná v knižnej podobe na Slovensku nemohla prísť do úvahy a ani nebolo možné zostať pri bernolákovčine. Štúr, Hurban a Hodža sa preto zhodli, že najvhodnejším útvarom by mohla byť iba stredná slovenčina v jej kultúrnej podobe. Táto myšlienka odobrená Jánom Hollým v roku 1843, mohla zaznieť z úst štúrovskej mládeže. Janko Matuška predniesol vlastnú báseň roku 1843, a tá bola prvým literárnym útvarom v novom spisovnom jazyku – štúrovčine. Prvá tlačená kniha v spisovnej štúrovčine vyšla roku 1844, pod ktorú sa podpísal Janko Francisci a prvým almanochom tohto jazyka bola Ňitra II., 1844. Štúrovčina sa objavila aj v poézií smelého Janka Kráľa, prózach a úvahách J. M. Hurbana a veľa ďalších. Zaujímavé na tom všetkom je vlastne to, že sa tak stalo skôr, ako ju stihli verejne vyhlásiť za spisovný jazyk. To sa pripisuje zasadaniu Tatrína 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši.

Potom štúrovčinu, Ľ. Štúr predstavil Európe na stránkach novín Slovenskje Národňje Novini s prílohou Orol Tatránski (začali vychádzať v auguste 1845) a J. M. Hurban v časopise Slovenskje pohladi (1846). Keď napokon vyšli Štúrove kodifikačné spisy roku 1846, Nauka reči slovenskej, s presvedčivými argumentami v prospech slovenčiny, zdalo sa, že revolučné úsilie štúrovskej generácie nebolo zbytočné.

Najprv sa však poponáhľal Ján Kollár, ktorý vystúpenie štúrovcov odsúdil ako čin proti jednote slovanstva v zborníku Hlasové o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky, v roku 1846. Obranný spis M. M. Hodžu vyšiel v roku 1847, Epigenes slovenicus, s úvahami o prednostiach „slovanského“ pravopisu. Druhý variant Větine o slovenčine (1848) pripúšťa aj možnosť y, ä a ľ, tiež Tatrín hlasoval v prospech ä, ľ a tvarov typu bol. Už sa vytváral priaznivý čas pre pokojnú konfrontáciu, ale prišli revolučné roky 1848-1849, kedy musel ísť Ľ. Štúr obhajovať slovenčinu na uhorský snem. Viedeň chcela vyhostiť spisovnú slovenčinu zo škôl a úradov, Ján Kollár však vo Viedni presadil, aby sa na Slovensku zaviedla tzv. staroslovenčina – čeština čiastočne „oživená“ slovenčinou.

No predstavitelia mladšej generácie naďalej používali štúrovskú spisovnú reč, v „slovanskom“ pravopise, čo vyústilo novou, Hodžovsko-Hatalovskou (východiskom boli dva varianty pravopisnej úpravy Hodžu a dva varianty Hattalových pravopisných zásad), úpravou pravopisu, ktorá bola zakotvená v Krátkej mluvnici slovenskej z roku 1852, kde je už kodifikovaný rozdiel i, í; y, ý, ä, ľ tvary dobré, dobrého, bol atď. A tak sa začala nová etapa dejín spisovnej slovenčiny, pravda, v takej podobe ako ju poznáme dnes. Prínos Ľ. Štúra pre slovenskú lingvistiku by sa dal vystihnúť takto: „Na počiatku bolo slovo. A to slovo bolo u Štúra.“ (MINÁČ, Vladimír)

V roku 1918 sa slovenčina stala prvýkrát štátnym jazykom prvého Slovenského štátu.

V roku 1931 vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých sa prejavovala idea čechoslovakizmu, boli poznačené teóriou jednotného československého národa a československého jazyka. Vypracovala ich pravopisná komisia Matice slovenskej. Časť slovenskej inteligencie to považovala za prostriedok namietaný proti svojbytnosti slovenského národa. V roku 1931 vznikol časopis Slovenská reč, ktorého činnosť bola zameraná na zachovanie osobitosti spisovnej slovenčiny a vtedy sa prejavila tzv. idea purizmu, čo viedlo Maticu slovenskú k tomu, aby vytvorila jazykovedný odbor, výsledkom ktorého budú nové pravidlá slovenského pravopisu. Tie vyšli v roku 1953 a potom ešte v ďalších desiatich vydaniach do roku 1971 kedy sa odmlčali a opäť sa na trhu objavili až v roku 1991.

Na týchto pravidlách pracovala 11 členná skupina vysokoškolských pracovníkov a pracovníkov SAV (Slovenskej akadémie vied). Problémy slovenskej pravopisnej sústavy sa roku 1984 rozoberali v cykle prednášok v Slovenskej jazykovej spoločnosti pri SAV v Bratislave. Najzávažnejšie problémy sa publikovali v časopise Slovenská reč, aby bola informovaná aj širšia odborná verejnosť. Ukázalo sa, že časť verejnosti, najmä zo školských kruhov je naklonená radikálnej pravopisnej zmene a síce odstránením písmena y zo slovenskej pravopisnej sústavy. Na takúto ráznu pravopisnú reformu neboli v tom čase vhodné spoločenské ani ekonomické podmienky. Nové Pravidlá slovenského pravopisu aj tak porušujú doterajšiu tradíciu PSP, pretože predchádzajúce vydania neboli len pravopisnou, ale aj jazykovou príručkou spisovnej slovenčiny a tým miatli používateľov, ktorý si pod termínom pravopis predstavovali celý jazyk. Táto situácia sa zmenila tým, že boli vydané osobitné kodifikačné príručky ako: Pravidlá slovenskej výslovnosti (a hláskoslovia), Morfológia slovenského jazyka (tvaroslovie), Pravidlá slovenského pravopisu (grafický jazykový prejav), Krátky slovník slovenského jazyka (slovná zásoba) a viaceré terminologické slovníky.

Zmeny v Pravidlách slovenského pravopisu (1991):

písanie názvov typu Ulica osloboditeľov, Námestie slobody namiesto ulica Osloboditeľov, námestie Slobody.
variabilný spôsob písania slov dovidenia/do videnia, dobiela/do biela.
pred spojkami a, i, aj, ani, alebo, či sa nemusí písať čiarka.
zrušenie výnimky z uplatňovania pravidla o rytmickom krátení v slovách píšúci, vládnúci.
namiesto podoby smena sa kodifikuje tvar zmena.

Zmeny v Pravidlách slovenského pravopisu (1998):

platnosť rytmického zákona v príponách –ár, -áreň (fréza – frézar, lahôdkar – lahôdkareň, prezliekať – prezliekareň)
písanie názvov výborov NR SR a katedier vysokých škôl s veľkým písmenom (Ústavnoprávny výbor NR SR, Katedra jazykov Právnickej fakulty Univerzity Komenského).
miesto určenia a dátum sa píšu bez oddeľovacej čiarky.

Zmeny v Pravidlách slovenského pravopisu (2000):

Svätý otec sa kodifikovalo na Svätý Otec ako pomenovanie vysokého cirkevného hodnostára.
písanie veľkých písmen názvov najvyšších orgánov inštitúcií, názvov prezídií, predstavenstiev a dozorných rád (Prezídium Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Dozorná rada Všeobecnej úverovej banky).
doplnili sa výnimky o uplatňovaní pravidla o rytmickom krátení bár-, bárs-, čertvie-, bohvie-, ktovie-, neviem- (bársčím, čertviečím).

Stručne je možné povedať, že jazyk je živý organizmus, ktorý podlieha určitému vývoju a ani jeden jazyk nie je vo svojej skladbe, gramatike, slovníku nehybným útvarom, ale stále sa naplno vyvíjajúcim.

„Nadovšetko miluj rodný jazyk,
svoju reč.
Je zamat
a je meč.
Nevhodný dotyk nech ju nepokazí.
So slovami hovor, iba keď ste sami.
Vyberaj ich ako drahokamy.
Nie každé je také, ako včera.
Ustavične hľadaj slová pravdivé a nové.
Zavrhni nezrozumiteľné,
aj tie, čo rodia nudu.
Ber slová priamo z dielne
konštruktéra:
z ľudu!“
(VÁLEK, Miroslav)

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slovenský jazyk ako kultúrny a historický fenomén