Slovenčina má do dnes ako kodifikovaný jazyk približne 150 rokov, ale poznáme ju? Môže aj ten minimálne vzdelaný užívateľ tohto jazyka povedať: viem, čo vravím, ako, prečo, viem, čo Slovák o svojej reči vedieť má. Viem ňou tak hovoriť, ako dýchať? Hovorím tak jednoducho a prirodzene, aby sa podľa peria poznal vták a podľa reči človek? Preto sa treba pozrieť k samému koreňu, základu veci pretože: „Naše národné dejiny nie sú najmä dejinami veľkých historických pohybov, vojenských, sociálnych a politických zmien; sú v prvom rade dejinami písaného slova.“ (MINÁČ, Vladimír)
Západné a východné Slovensko bolo Staroslovanmi osídlené zo severu a severovýchodu, t. j. z prastarej západoslovanskej oblasti, kým južné centrálne územie Slovenska od juhu a juhovýchodu, t. j. z prastarej juhovýchodnej oblasti za Karpatami. Do 10. storočia žili Slovania v tesnej blízkosti a používali jednotný jazyk a síce praslovančinu. Veľkomoravské jazykové územie bolo však areálom mnohých nárečí, z ktorých sa neskôr vykryštalizovali jednotné slovanské jazyky. Rozmach hospodársko-spoločenského a kultúrneho života na Veľkej Morave utváral predpoklady pre kultivovanie a štylistické zdokonaľovanie jazyka. Mimoriadny význam v tomto zmysle malo prenikanie kresťanstva do Veľkej Moravy v čase účinkovania solunských bratov Cyrila a Metoda v rokoch 863 – 885.
V 10. storočí po zániku prvého štátu našich predkov a vznikom feudálneho Uhorska sa právo písaného slova prisúdilo latinčine. No paradoxne práve latinské texty nám odhaľujú, že slovenčina v ústnej podobe žila ďalej, a to v textoch latinských listín z 11. – 14. storočia, ktoré mali zachytiť právo kráľovského dvora na majetky po celom Uhorsku, sa často stávalo, že boli popretkávané slovakizmami – názvami dedín, riek, vrchov v staroslovenskom znení. Pre ľudovú pospolitosť ostávala latinčina aj naďalej mŕtvym jazykom, a tak sa ľudová tvorba dobíjala až k chrámovým dverám, čo jej však nebolo dovolené, ale pri základných pastoračných úkonoch sa muselo s rečou ľudu rátať. A tiež kráľovský dvor musel povoliť vydávať príkazy v materinskej reči.
V 14. – 15. storočí sa slovenčina dostáva do bezprostredných kontaktov s češtinou v podobe kňazov z Čiech a Moravy povolaných do Uhorska posilniť pastoráciu predovšetkým za kráľa Žigmunda a Mateja Korvína. České písané slova pre svoju zrozumiteľnosť získalo si u nás vážnosť a začalo sa považovať za nástroj kultúrneho vyjadrovania v písanej podobe. V 15. storočí mala slovenčina už také zázemie, že sa mohla prejavovať aj v písanej podobe, no nemala však nijaké epicentrum, ktoré by vtláčalo do povedomia ľudu svoju vlastnú tvár – feudálne Uhorsko to Slovensku nedožičilo. Avšak slovenčina sa vnucovala aj pisárom privyknutých na latinčinu či češtinu, a tak sa prejavovala v podobe glos, krátkych viet alebo popretkávala texty svojimi hláskami i tvarmi, slovami i termínmi.
Veľký význam pre dejiny slovenčiny má 16. storočie, kedy sa popri latinčine, češtine a slovakizovanej češtine objavila slovenčina v písanej podobe. Zdobí ju však iba rôznofarebnosť ľudovej reči, živej reči vidieckych vzdelancov, zemianstva, ale má aj črty mestskej reči.
V 17. – 18. storočí slovenskú pospolitosť v Uhorsku reprezentoval domáci jazyk, a to predspisovná slovenčina s kultúrnym variantom západoslovenským, stredoslovenským a východoslovenským. Pravda, to však neznamenalo, že by sa latinčina alebo čeština stratila. Latinčinu naďalej používala vysoká duchovná šľachta a stále si ju osvojovala aj stredoveká veda a literárna tvorba. Čeština sa uplatňovala vo sférach duchovného života a stala sa kultovým jazykom slovenských evanjelikov. V katolíckych spisoch sa však stále intenzívnejšie vedome slovakizovalo (odstraňovalo sa najmä ě, dvojhláska au a spoluhláska ř).
Na rozhraní 18. – 19. storočia mala už slovenčina všetky predpoklady, aby sa stala celospoločenským nástrojom vzdelanosti a kultúry v spisovnej podobe. Od rozpadávajúcich sa hradieb uhorského feudalizmu v ústrety svetlejšej budúcnosti ako prvý vykročil rodák z Oravy, Anton Bernolák. „Nie živú ľudovú reč na okolí Trnavy, nie literami umŕtvenú poslovenčenú češtinu, nie ani miešanú slovenskočeskú reč niektorých pisárov a nie ani filologicky nevyzretú slovenčinu v knihách J. I. Bajzu, ale reč živú, kultivovanú stáročiami najmä v Trnave, ale aj vzdelanca i na blízkom i vzdialenejšom vidieku. Východisko pre kodifikáciu hláskovej a gramatickej sústavy A. Bernolák našiel teda v kultúrnej západnej slovenčine.“ (KRAJČOVIČ, Rudolf. 1977) Opieral sa o úvahu Mateja Bela o miešanom charaktere okrajových oblastí slovenčiny, rozhodol sa kodifikovať „mäkkú“ výslovnosť ď, ť, ň, ľ, vypustil y v prospech i, tzv. v-clausum na začiatku slov v prospech u, v = w, q = kw, j = g, vlastné mená sa písali s veľkými písmenami a pod. O spisovnej slovenčine možno hovoriť od roku 1787 kedy vyšla rozprava Dissertatio philologico-crtitica de literis Slavorum... et facili orthographia... (Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách), ktorá bola založená na foneticko-fonolgických princípoch. Spis Gramatica slavica je venovaný opisu gramatickej stavby spisovnej slovenčiny. Slovnú zásobu slovenčiny A. Bernolák spracoval v päťzväzkovom diele Slowar Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (vyšiel až po jeho smrti v roku 1825-1827). Bernolákovčina sa chytro uchytila v znamenitých dielach J. Fándlyho, v monumentálnej poézií J. Hollého a pod. Napriek tomu sa perspektívy na úspešné zakončenie boja v prospech bernolákovčiny stále viac zmenšovali či už zo strany vedomej obrody českého slova na Slovensku J. Kollárom, P. J. Šafárikom alebo J. Palkovičom, či zo strany domáceho vplyvu uprednostňovania kultúrnej strednej slovenčiny.
