Skôr, než som začal túto prácu písať, musel som začať uvažovať. Na prvý pohľad Camusov výrok znie neuveriteľne. Ťažko, dnes vo svete plnom terorizmu, rasizmu, útokov a reality show veriť, že v ľuďoch je viac dobrého ako zlého. Ja sa však pokúsim tento výrok obhájiť.

Bolo by príliš jednoduché a hlúpe označiť človeka bezduchým zloduchom. Možno sa tak javí ľudstvo ako celok, ale stačí sa pozrieť okolo seba na individuality. Na naše matky, ktoré nás učia žiť, prastarých otcov, ktorí zažili vojny a aj tak dokázali stáť pevne na nohách a vychovať ďalšie generácie. Proste ľudí, ktorí si zaslúžia náš obdiv, našu vďaku. Teda je jedinou možnosťou pre ľudí veriť v ľudské dobro. Pretože takých matiek, otcov sú milióny, vieme o nich aj keď ich nepoznáme.
Súhlasím s tvrdením, že človek musí milovať seba, aby mohol milovať iných. Toto tvrdenie analogicky platí aj na našu tému.

Čiže, človek musí vidieť v ľuďoch prevažne klady a potenciál, aby mohol sám rásť a stať sa dobrým človekom. Ja vidím, že môj otec je dobrý človek a obdivujem ho, mám vzor a cieľ a tým pádom mám šancu, aby bol dobrý človek aj zo mňa. Naproti tomu, človek s opačným pohľadom, ktorý neverí v dobro ľudí, neobdivuje nikoho, logicky nemôže byť sám dobrým človekom. Bolo by to, akoby oheň tvrdil, že všetko na svete je studené.
Takže, určite si ľudia zaslúžia viac obdivu ako zavrhnutia, ale musíme byť opatrní. Prílišný obdiv je škodlivý. Najlepšie to vystihuje výrok J. Čapka:

Lidstvo si zasluhuje spíše obdivu, ba lásky, nezli nadávek. Ale když nadávek, tak hodne uprímných a hlasitých.