Každý z nás často uvažuje o svojom živote ktorý zažil, ale aj o tom ktorý ho ešte len čaká. Podľa mňa to medzi ľuďmi funguje tak, ako o tom ďalej píšem.
Nad čím sa ľudia vlastne väčšinou zamýšľajú? To nevie nik, je to individuálne. Ale určite myslia na ľudí okolo seba, na nové tváre ktoré dnes spoznali, na tých čo nás už opustili, ale aj na mnoho ďalších. Život je ako adventný kalendár, na ňom tiež otvárame okienka a čakáme čo sa za nimi skrýva. Vždy hľadáme ľudí s ktorými chceme stráviť zvyšok života, tých ktorý by nám v problémoch vedeli pomôcť. Ale túžime aj po šťastí, lebo podľa mňa, keď nevedieme šťastný život tak sme podráždený a nervózny. A tým si od seba odháňame ľudí, ktorý nás majú radi.

Až keď ich stratíme, uvedomíme si, že pre nás boli ako voda bez ktorej nemožno žiť. Prečo sú ľudia taký závislý jeden od druhého? Prečo nedokážu byť samy? Pre mňa by bol svet peklom, keby som mal na ňom byť sám. Bez lásky druhých, bez pochopenia, rady, ale aj bez napomenutia- pretože človek sa učí na vlastných chybách. Keď niekomu povieme: „Nájdi si partnera!“ Často odpovie: „Hľadám toho správneho, toho pravého.“ Na tom z môjho pohľadu nie je nič zlé, veď život nemôžem tráviť s človekom, ktorý mi nevyhovuje.

Že vraj sa protiklady priťahujú, ale nemusí to tak byť vždy, často hľadáme človeka, ktorý by bol rovnaký ako sme my. Pri nachádzaní našej druhej polovičky to zase netreba preháňať s dobou, pretože ľudia starnú, zomierajú, zakladajú si vlastné rodiny a už pre nich nie ste na svete len vy. Je to asi kruté, ale je to tak, pomaly zabúdame na tých ktorý s nami nie sú. V našom počítači, ktorý nosíme na krku určite vždy zostane spomienka. Či už zlá či dobrá, je to jedno. Hlavne, že tam je.
Určite si myslím, že by sme si mali ľudí vážiť, ale nech si vážia aj oni nás a nebudeme sa musieť hľadať, nájdeme sa sami nebudeme sa strácať, lebo nebudú dôvody. Budeme sa len nachádzať.