Duševný, resp. intelektuálny rozvoj by mal byť životnou ideou každého z nás. Aj keď je človek bytosť obmedzená, má v sebe schopnosť myslenia, ktorá je vzácnym darom, lebo práve myslenie je matkou ľudského vývoja. Preto by sme si ju mali vážiť a naučiť sa ju ovládať, a teda rozvíjať sami seba. Všetky schopnosti človeka by mali slúžiť idei sebazdokonalovania, a tým spoznáme aj umenie bytia a spolunažívania. Váš život by teda nemal byť len chabým strávením času, ale plný snahy o rozvoj vašej osoby a to napr. v podobe rozvoja schopnosti milovať, myslieť, chápať, a taktiež plný snahy o rozvíjanie vašich talentov a napĺňania sveta dobrom. Súčasťou života človeka je aj prístup k veciam a udalostiam. Poznáme dva základné druhy a to optimizmus a pesimizmus. Optimizmus vedie k posudzovaniu vecí z lepšej stránky, zdôrazňuje životné klady a verí vo vývoj k lepšiemu. Pesimizmus naopak má sklon posudzovať veci a udalosti z horších stránok a verí v uskutočnenie horších, prípadne najhorších možností. To, aký prístup má človek k veciam a udalostiam, určujú najmä jeho životné skúsenosti. Preto vnucovať niekomu váš postoj, aj keď chcete pomôcť, nie je správne. Každý postoj má svoje výhody aj nevýhody. Preto je dobré urobiť syntézu, vybrať si z optimizmu a pesimizmu to výhodné a brať svet reálne. Napríklad výhodou pesimizmu je to, že ak očakávame horší výsledok, tak ak sa tak aj stane, naše sklamanie bude očakávanejšie a teda aj bolesť z neho menšia, ale v prípade kladného pozitívneho výsledku budeme ešte šťastnejší. Eventuelne z optimizmu môžeme čerpať nádej, vieru v naše sny a vnímať krásu bytia.

Taktiež je lepšie ak veci nenechávame len nanáhodu, ale aktívne sa snažíme o čím lepšiu pravdepodobnosť pozitívneho výsledku. Istým spôsobom je jedno ako určité špecifické veci a udalosti vnímame a je dôležité vlastne to aké sú. Preto aj istá dávka triezveho realizmu je dobrou prímesou. Každý človek sa denne stretáva s rozhodovaním. Mnohé rozhodnutia môžu výrazne ovplyvniť našu budúcnosť, a keďže žiadne nieje retroaktívne treba byť dômyselným. Preto je nutné sa riadiť pravidlom „Život je otázkou priorít. “ Táto téza núti človeka zamyslieť sa a vytvoriť svoj vlastný rebríček životných hodnôt na základe, ktorého sa v budúcnosti bude rozhodovať. Každý by sme mali mať jasné priority vytvorené na základe nášho zmyslu života.

Rozhodovanie podľa priorít však neznamená, že každé rozhodnutie však prinesie očakávaný pozitívny výsledok, ale docielime to, že sa rozhodneme na základe nášho slobodného presvedčenia a urobíme to, čo sami pokladáme za správne. Prípadne je dobré napr. predstaviť si imaginárne váhy a na jednu stranu dáte pozitíva a na druhú negatíva rozhodnutia. A potom na základe vašich priorít uvidíte, ktorá alternatíva má pre vás väčší osoh. Pri rozhodovaní sa zbavte naivnosti a riaďte sa rozumom, ale dajte prioritu láske a teda hoc budete rozmýšľať racionálne, ostanete verní hlasu vášho srdca. Taktiež sa snažte svojim rozhodnutím neublížiť nikomu, ale zároveň aj chráňte sami seba. Vaše rozhodnutia určujú smer na ceste životom, preto buďte dômyselní a pripravení niesť adekvátnu zodpovednosť. Každý človek však chybí. Ale múdri ľudia sa snažia poučiť z chýb. Buďte teda múdri a učte sa na chybách. Tým zmeníte apriórne vedomosti na aposteriórne skúsenosti a vaše ďalšie rozhodovanie už bude jednoduchšie a lepšie.

Aj keď sú isté veci, ktoré musí človek v živote pochopiť sám, sú aj veci, na ktoré nepotrebujete vlastné chyby. Učte sa preto z chýb iných a aj tým predídete vlastným omylom. Chyba je eventuálna súčasť každého rozhodnutia, sme ľudia a teda aj chybíme. Zmierme sa s týmto faktom a aj to nám dopomôže k poučeniu. Mnohých ľudí sprevádza životom aj viera v osud, čiže fatalizmus. Ten úplne vylučuje slobodu človeka a jestvovanie náhodných javov, a preto je z racionálneho hľadiska neprijateľný. Ak by človek nemal slobodnú vôľu a teda aj slobodu rozhodovania, ľudský život by bol vlastne už len vopred napísanou hrou. Naša existencia by teda ani defacto nebola našou. Stratili by sme možnosť rozhodovať o našom živote, a teda nežiť život podľa našich osobných predstáv. Žili by sme vlastne len podľa vopred determinovaných udalostí. Taktiež existenciu náhodných javov plne dokazuje príroda, skúmaná z hľadiska molekulárnej fyziky. Viera v osud je skvelým príkladom ľudského alibizmu.

Je nutné si uvedomiť, že každý človek má právo na vlastnú slobodu, resp. na vlastné slobodné rozhodovanie, a následne je povinný niesť za svoj život aj zodpovednosť. Istá varianta osudu je však prípustná, a to taká, ktorá pripúšťa slobodnú vôľu, a zároveň isté životné udalosti je možné považovať za osudové. Toto je istým nepriamym dôkazom zásahov Boha v živote človeka. Každý život na zemi sa končí smrťou a teda smrť je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Je poslednou zástavkou na ceste životom. Nikto z nás nevie kedy a ako príde, preto je dobré byť vždy pripravený a mať čisté srdce, najmä ak veríte v Boha. Videl som príbeh človeka, ktorý sa rozhodol stratiť život a v posledných chvíľkach, keď sa už nemohol vrátiť späť povedal ... „ Život je krásny. Je plný nádherných maličkostí, ..... “Uvedomil si túto vzácnu pravdu až, keď už bolo neskoro.