Tvrdíme o sebe, že nie sme rasisti na jednej strane, vyhýbame sa a odsudzujeme všetkých Rómov bez výnimky na strane druhej. Považujeme sa za absolútnych demokratov a s pojmom homosexuál nechceme mať nič spoločné, takých ľudí nezaraďujeme do spoločnosti, ich miesto vidíme len kdesi na jej okraji. Odsudzujeme podrazákov, hlásame, že na tento podraz nikdy nezabudneme a pritom zabúdame na to, koľko nespočetne veľa krát sme podrazili my sami. Znevažujeme prácu iných, pretože nie sme schopní dosiahnuť ani časť z toho, čo oni, opovrhujeme podvodníkmi, ako by sme v živote boli totálne seriózni. Odsudzujeme vrahov a možno na rovnakej úrovni bohatých ľudí a vždy len preto, lebo my nie sme takí a kto je iný, ten je chybný. Áno, každí sa dopúšťame chýb. Ale urážať, byť násilníckym, arogantným, znevažovať druhých a čakať len na to, kedy urobia ďalšiu chybu, aby sme ich opäť mohli odstrčiť do kúta je prejavom slabosti, neschopnosti prijať iných takých, akí sú, bez povšimnutia na to, či ja som pekný a ten druhý škaredý, či ja som zdravý a ten druhý chorý, ale vnímať ľudí s povšimnutím na to, ako pracujú, ako myslia, ako žijú a ako dokážu milovať, ale nie seba ,či jedného človeka, ale všetkých ostatných. Mali by sme viac myslieť, zamýšľať sa nad sebou, pozerať sa na druhých z ich vnútra, to nie je ťažké, treba len trochu chcieť a prísť na to, ako veľmi im ubližujeme. Veď nie len ja, ale aj ten druhý chce byť slobodný, nebáť sa povedať svoj názor, nebáť sa myslieť, nebáť sa žiť, aj on túži byť šťastným. Nie je správne, ak iným určujeme hranice a pre nás žiadne obmedzenia neplatia, mali by sme sa všetci usilovať hľadať to, čo nás všetkých spája, a nie rozdeľuje. A jedine tak budú ľudia nie len teoreticky ale aj reálne rovnoprávni, len tak možno dospieť k tomu, že aj spoločnosť, v ktorej žijú úplne rozdielni aj chorí ľudia môže byť jednotná a zdravá.