Právo na život rovnaké pre každého

Základným právom každého človeka je právo na život. Každý sme sa mali narodiť preto, aby sme vyrastali, vzdelávali sa, zdieľali život, svet a ľudí žijúcich okolo nás. Má byť azda vyvyšovanie sa jeden nad druhým odmenou za to, že žijeme? Dosiahneme v živote viac tým, ak si budeme myslieť, že sme viac ako iní, že naše slovo platí viac, že my sme azda krajší a náš spôsob života je príkladný a s iným sa odmietame stotožňovať? Je nám smiešny každý krok iných ľudí, len preto, že uvažujú, konajú a právoplatne chcú žiť trochu inak?
Toleranciu medzi ľuďmi možno zaradiť medzi prvoradé problémy každej spoločnosti. Nevieme si uvedomiť nesporný fakt, že každý sme sa narodili preto, aby sme žili vlastným životom a nikomu nim neškodili. Ľudia často netolerujú skôr znevažujú dokonca čo i len názory iných ľudí, názory, ktorými každý by mal prezentovať sám seba, cieľom nich predsa nie je alebo aspoň by nemalo byť škodiť či útočiť, vyjadriť svoj názor, myslenie, to je predsa právo každého človeka, právo, ktorým chce vyjadriť – takto chcem žiť, takýto život sa mi páči, tieto hodnoty sú mi prednejšie. Pokiaľ neakceptujeme názory iných, nie v ich myslení je chyba, ale v tomto prípade je nesprávnym náš postoj voči nim. Rozhodujúce je, že každý sme právom rovnocenný, každého názor je súčasťou názoru celej spoločnosti, do ktorej bez výhrady patríme. Mnohí ľudia neboli obdarení prírodou tým, čím my ostatní – zdravím. Ak im znevýhodňujeme šancu presadiť sa v ich živote, na ktorý aj oni majú svoje právo, neberieme ich rovnocenne medzi seba, alebo dokonca zabúdame na nich, robíme zásadne výhradné rozdiely, pokračujeme v porciovaní spoločnosti namiesto toho, aby sme ju zjednocovali a vytvárali rovnaké podmienky pre každého, pomohli mu bezbariérovo zaradiť sa i s jeho duševnou alebo telesnou chybou do spoločnosti a chápať ho ako každého z nás – plnohodnotného človeka. To, ak človek nevidí, nepočuje, neznamená, že nieje. Prejavy rasizmu dnes sprevádzajú každú spoločnosť. Je úplne nezmyselné, ak hodnotíme ľudí podľa toho, akú majú farbu pleti. Povie nám azda ona, s akým človekom máme dočinenia, akú má povahu, charakter a ako si on váži nás. Každí sme zahľadení do svojho života až natoľko, že ani nedokážeme zdieľať život iných ľudí. Odsudzujeme drogovú závislosť a súčasne sa smejeme nad nefajčiarmi. Tvrdíme, že nie výzor ale charakter je prvoradý, často to však v praxi býva úplne naopak.

Tvrdíme o sebe, že nie sme rasisti na jednej strane, vyhýbame sa a odsudzujeme všetkých Rómov bez výnimky na strane druhej. Považujeme sa za absolútnych demokratov a s pojmom homosexuál nechceme mať nič spoločné, takých ľudí nezaraďujeme do spoločnosti, ich miesto vidíme len kdesi na jej okraji. Odsudzujeme podrazákov, hlásame, že na tento podraz nikdy nezabudneme a pritom zabúdame na to, koľko nespočetne veľa krát sme podrazili my sami. Znevažujeme prácu iných, pretože nie sme schopní dosiahnuť ani časť z toho, čo oni, opovrhujeme podvodníkmi, ako by sme v živote boli totálne seriózni. Odsudzujeme vrahov a možno na rovnakej úrovni bohatých ľudí a vždy len preto, lebo my nie sme takí a kto je iný, ten je chybný. Áno, každí sa dopúšťame chýb. Ale urážať, byť násilníckym, arogantným, znevažovať druhých a čakať len na to, kedy urobia ďalšiu chybu, aby sme ich opäť mohli odstrčiť do kúta je prejavom slabosti, neschopnosti prijať iných takých, akí sú, bez povšimnutia na to, či ja som pekný a ten druhý škaredý, či ja som zdravý a ten druhý chorý, ale vnímať ľudí s povšimnutím na to, ako pracujú, ako myslia, ako žijú a ako dokážu milovať, ale nie seba ,či jedného človeka, ale všetkých ostatných. Mali by sme viac myslieť, zamýšľať sa nad sebou, pozerať sa na druhých z ich vnútra, to nie je ťažké, treba len trochu chcieť a prísť na to, ako veľmi im ubližujeme. Veď nie len ja, ale aj ten druhý chce byť slobodný, nebáť sa povedať svoj názor, nebáť sa myslieť, nebáť sa žiť, aj on túži byť šťastným. Nie je správne, ak iným určujeme hranice a pre nás žiadne obmedzenia neplatia, mali by sme sa všetci usilovať hľadať to, čo nás všetkých spája, a nie rozdeľuje. A jedine tak budú ľudia nie len teoreticky ale aj reálne rovnoprávni, len tak možno dospieť k tomu, že aj spoločnosť, v ktorej žijú úplne rozdielni aj chorí ľudia môže byť jednotná a zdravá.