Základným právom každého človeka je právo na život. Každý sme sa mali narodiť preto, aby sme vyrastali, vzdelávali sa, zdieľali život, svet a ľudí žijúcich okolo nás. Má byť azda vyvyšovanie sa jeden nad druhým odmenou za to, že žijeme? Dosiahneme v živote viac tým, ak si budeme myslieť, že sme viac ako iní, že naše slovo platí viac, že my sme azda krajší a náš spôsob života je príkladný a s iným sa odmietame stotožňovať? Je nám smiešny každý krok iných ľudí, len preto, že uvažujú, konajú a právoplatne chcú žiť trochu inak?
Toleranciu medzi ľuďmi možno zaradiť medzi prvoradé problémy každej spoločnosti. Nevieme si uvedomiť nesporný fakt, že každý sme sa narodili preto, aby sme žili vlastným životom a nikomu nim neškodili. Ľudia často netolerujú skôr znevažujú dokonca čo i len názory iných ľudí, názory, ktorými každý by mal prezentovať sám seba, cieľom nich predsa nie je alebo aspoň by nemalo byť škodiť či útočiť, vyjadriť svoj názor, myslenie, to je predsa právo každého človeka, právo, ktorým chce vyjadriť – takto chcem žiť, takýto život sa mi páči, tieto hodnoty sú mi prednejšie. Pokiaľ neakceptujeme názory iných, nie v ich myslení je chyba, ale v tomto prípade je nesprávnym náš postoj voči nim. Rozhodujúce je, že každý sme právom rovnocenný, každého názor je súčasťou názoru celej spoločnosti, do ktorej bez výhrady patríme. Mnohí ľudia neboli obdarení prírodou tým, čím my ostatní – zdravím. Ak im znevýhodňujeme šancu presadiť sa v ich živote, na ktorý aj oni majú svoje právo, neberieme ich rovnocenne medzi seba, alebo dokonca zabúdame na nich, robíme zásadne výhradné rozdiely, pokračujeme v porciovaní spoločnosti namiesto toho, aby sme ju zjednocovali a vytvárali rovnaké podmienky pre každého, pomohli mu bezbariérovo zaradiť sa i s jeho duševnou alebo telesnou chybou do spoločnosti a chápať ho ako každého z nás – plnohodnotného človeka. To, ak človek nevidí, nepočuje, neznamená, že nieje. Prejavy rasizmu dnes sprevádzajú každú spoločnosť. Je úplne nezmyselné, ak hodnotíme ľudí podľa toho, akú majú farbu pleti. Povie nám azda ona, s akým človekom máme dočinenia, akú má povahu, charakter a ako si on váži nás. Každí sme zahľadení do svojho života až natoľko, že ani nedokážeme zdieľať život iných ľudí. Odsudzujeme drogovú závislosť a súčasne sa smejeme nad nefajčiarmi. Tvrdíme, že nie výzor ale charakter je prvoradý, často to však v praxi býva úplne naopak.