Otec, matka včera dnes a zajtra

Rodič – teda aj otec, reprezentuje pred svojim dieťaťom autoritu, čo mu umožňuje ovplyvňovať ho. Autoritu mu dodáva aj to, že má k dispozícii veci potrebné pre existenciu dieťaťa. Až do obdobia dospievania je dieťa silne závislé od rodičov. Je potrebné autoritu citlivo využívať. Ak je otec neprimerane autoritatívny, vyvoláva v dieťati úzkosť a nervozitu. Dieťa často pociťuje voči nemu hnev a pomstychtivosť, je stresované. V období dospievania sa osamostatňuje, žačína byť nezávislé. Otec, ktorý usmerňoval svoje dieťa dovtedy iba z pozície moci, zažíva šok z jej straty. Otec bol v minulosti autoritou, pričom ťažisko výchovy zostávalo na matke. Dnes je situácia taká, že otec sa viac podieľa na domácich prácach. Kým otec vzbudzuje viac dôveru v otázkach technických, pracovných a politických, matka je oporou v otázkach vzťahu k inému pohlaviu, v otázkach morálky. Rovnakou oporou vedia byť v otázkach vzdelania, kultúry, umenia a literatúry. Otec ovplyvňuje aj vzťahy medzi súrodencami a lepšie nadväzuje vzťahy s nevlastnými deťmi. Hoci otcovia oddávna obhajovali autoritatívnu výchovu tým, že „je povinnosťou rodi čov usmerňovať správanie dieťaťa, lebo si to tak vyžaduje aj spoločnost, v mladom človeku vyvoláva naopak veľmi dobrý pocit priateľský alebo partnerský postoj rodiča – otca voči nemu. V dnešnej dobe je dôležité, aby otec považoval požiadavky mladého človeka za dôležité, aby mu dôveroval. Mladí ľudia si vážia človeka, ktorý sa k nim správa ľudsky, ktorý nehrá úlohu rodiča, ale ukazuje svoju skutočnú tvár. V niektorých prípadoch otec zničí svoj vzťah k dieťaťu práve panovačnosťou. Svet bez otca je tvrdý, studený a unavený. Po priemyselnej revolúcii zo všetkých vzťahov existujúcich v západnej spoločnosti, utrpel najviac vzťah otec – syn. Je skoro zničený. Kedysi rástli chlapci v bezprostrednej telesnej i duševnej blízkosti otca. Sprevádzali otca pri oraní poľa a stáli pri ňom v kováčskej dielni. Mali účasť na všetkom, čo robil ich otec. Bolo bežné, že deväťročný chlapec šoféroval traktor svojich rodičov. Vedel, že je dôležitý a nemusel sa celý život usilovať dokazovať svoju hodnotu. Od začiatku existovala oblasť, v ktorej sa mu dôverovalo, ku ktorej patril a v ktorej bol uznávaný. Do nej mohol vložiť svoje nadanie a rozvíjať ho. Po priemyselnej revolúcii muži opustili dom a šli do fabriky alebo do kancelárie. Synovia nemali k tomuto svetu žiaden prístup.

Takto sa v mnohých mužoch vytvorilo vákuum a usídlila sa v nich nedôvera voči vlastnej mužskosti, nedôvera voči otcovi, nedôvera voči autorite vôbec, strach pred vlastnou sexualitou. Najväčšmi citeľné je to v Japonsku. Nečudujme sa, že Japonsko hospodársky predstihlo celý svet. Ponajprv existuje u nich pocit spolupatričnosti, ktorý nám chýba, preže sme príliš individualistickí. K tomu je však potrebné dodať, že deti sú vychovávané prakticky výlučne matkami. Aký je následok? Len čo muži vyjdú z puberty, hľadajú tisíc dôvodov na to, aby mohli byť spolu, vzájomne sa potľapkávať po pleci a dodávať si odvahy. Očividne sa pokúšajú dostať jeden od druhého to, čo nikdy nedostali od svojich otcov: mužskú energiu. Tokio je plné takto dobre oblečených mužov. Kanceláriu opúšťajú najskôr jednu až dve hodiny po tom, ako odišiel ich šéf. Iné konanie by bolo urážkou. Musia mu predsa dokázať, že sú muži. Keď konečne skončia prácu, ani náhodou nejdú k žene a deťom – idú sa spolu najesť. Reštaurácie sú preplnené týmito mužskými skupinami. Potom idú do kúpeľov a opijú sa. Okolo jedenástej v noci sú metrá prepchaté vracajúcimi sa opilcami. Títo muži hľadajú rôzne cesty, aby získali energiu a čas iných mužov. .