Mladosť- radosť

Mnohí dospelí hovoria, že časy mladosti sú zlaté časy. Možno je to pravda, ale v našom veku sa to tak chápať nedá. Veď aké zlaté časy?! Skoro všetko, čo robíme, musíme. Musíme chodiť do školy a hlavne sa učiť, učiť a učiť. A to je stály kolotoč. Ráno sa zobudím, nachystám sa do školy a idem. Prídem zo školy, najem sa a idem sa učiť. Koho to má stále baviť?!

Moja mama sa ma pýta, či mám niečoho málo, keď som nespokojná. Áno, mám! Mám málo slobody. Mama už asi zabudla na tie časy, keď sa všelijako vyhovárala, len aby nemusela všade chodiť s rodičmi a mohla si domov pozvať kamarátky, prípadne sa len tak „túlať“ po vonku. Argumentuje tým, že za ich čias nebolo vonku tak nebezpečne ako dnes. Že v dnešnej dobe sa bojí, že sa uchýlim k drogám alebo niečomu podobnému. Jednoducho mi neverí, že ja by som v živote s niečím takým nezačala. Veď ja viem, že na mňa môžu „číhať“ všelijaké nebezpečenstvá, ale keď budem stále „pod zámkou“ , budú ma ešte viac lákať. Veď ako sa hovorí- zakázané ovocie chutí najlepšie.

Ďalší môj problém sa týka mladšej sestry. Ja sa napríklad dohodnem s kamarátkami, že pôjdeme do kina a samozrejme, sestra chce ísť tiež a mama ju ešte aj podporuje, veď čo je na tom, keď ja jediná tam budem mať „prívesok“, ktorý je navyše ešte aj drzý a nevie sa správať.

Rodičia si myslia, že som ešte nerozumná a že o živote neviem skoro nič. Jedným slovom- som pre nich obyčajný „puberťák“, ktorého zaujíma len to, ako vyzerá a o vzdelanie nemá záujem. Ale to si myslia oni. Prečo sa ma napríklad nespýtajú, na akú školu chcem ísť? Ja to viem, ale keď sa nepýtajú, načo im to budem hovoriť. A z toho si vydedukujú, že nemám záujem o vzdelanie. Tak to vidia tí, čo patria do skupiny nás- „nechápajúcich“.

Najradšej mám, keď mama začne hovoriť o tom, ako si ona nefarbila vlasy a na prvú diskotéku išla až keď bola na strednej škole a aj to potajomky, lebo keby jej na to prišli, mala by problémy. Ale veď je úplne iná doba. Chápem, že sa o mňa bojí, ale bude si musieť zvyknúť. Veď je normálne, že som neostala tou malou Monikou, ktorá, keď jej niekto niečo povedal, ostala červená (bola som dosť hanblivá) a hlavne ticho.

Podľa môjho názoru život je zlatý okolo 18-tky. Čo teraz? Rodičia mi v jednom kuse nadávajú, aby som sa lepšie učila, babka nechápe, ako je možné, že už používam tužidlo na vlasy a malá sestra robí stále naprotiveň a len čo sa dozvie niečo z môjho súkromného života vytára to rodičom. Spomenula som súkromný život? Skoro som zabudla, že ja vlastne skoro žiadny súkromný život nemám. Rodičia musia vedieť všetko, čo sa ma týka. Napríklad častý je nasledovný dialóg: „ Ahoj mami, idem von.“ „ S kým?“ „ S kamarátkami.“ „ S akými?“ a tak ďalej. Až ma prejde chuť vôbec niekam ísť. A taktiež mi lezie na nervy, keď som v izbe a moju mamu ani len nenapadne zaklopať. Veď načo?!

Ja hovorím, keď budem mať osemnásť, to bude život s veľkým Ž. Vtedy budem voľná. Záväzkov, čo sa týka školy, sa už pomaly zbavujem a tie čo sa týkajú svadby a rodiny, sú ešte ďaleko predo mnou. A navyše som dospelá, takže rodičia mi nemôžu rozkazovať.

Ale podľa mňa, všetko zlé je na niečo dobré. Veď koľko všelijakých udalostí sa prihodí práve v tomto veku a na koľko z nich sa nám bude dobre spomínať, až vyrastieme. Ale teraz nám neostáva nič iné, len si „pretrpieť“ to, že pre rodičov sme len deti a dospelí sme len pri dosť častej fráze: “Už si dosť veľká a rozumná na to, aby ...“

A teraz mi povedzte, čo mi ostáva. Ach jaj, život je pes- teda aspoň život nás, čerstvo dospievajúcich.