Zoznamujeme ich s možnými komplikáciami, ktoré udávajú gynekológovia, (neúspech, reziduá, akútne i chronické zápaly, až sepsa, strata krvi, prederavenie maternice, poranenie krčka maternice, poruchy menštruačného cyklu, mimomaternicové tehotenstvo, neplodnosť, v ďalšom tehotenstve poškodené dieťa, poruchy psychické a sexuálne, úmrtie), aj rodinní lekári (psychasthénie, neurotické stavy, depresie, sklon k psychogénnym sexuálnym poruchám, emocionálna a sexuálna frigidita, povahové a názorové zmeny, deformovaná emocionalita, cynizmus, brutalita, strata pocitu šťastia, vyrovnanosti, pokoja, negatívny vplyv na psychológiu lásky, deštruktívne a silne zaťažujúce reperkusie vo svedomí, zmeny fyziognómie). Nielen plod, aj žena je teda obeť, ktorej nikto nemôže zaručiť, že potrat prežije, alebo že ju nezmrzačí na celý život. Akoby nás nepočuli a nevideli. Je to veľká škoda. Veď potrat je ťažký atentát na nervový systém ženy. Totiž v období tehotenstva je celá aktivita nervového systému intenzívne koncentrovaná na vydržiavanie a budovanie tela dieťatka. Prevratné zmeny, ktoré nastávajú v tele ženy po oplodnení, možno prirovnať k výbuchu životných síl v prebudenej jarnej prírode. Potrat je veľmi hrubý zásah do citového života ženy. A je to aj násilné prerušenie jemného pradiva nervových a hormonálnych dejov, ktoré sa odohrávajú v organizme s počiatkom nového života. Násilným odstránením plodu sa stáva táto aktivita nervového (aj endokrinného) systému bezpredmetnou, a preto sa nutne vybíja v rôznych psychopatologických komplikáciach. Ranené srdce prestáva bolieť iba vtedy, ak skamenie. Takéto necíti bolesť, ale ani radosť. Nie je už schopné veľkého zážitku. Musí sa uspokojiť nanajvýš s tým, čo je prakticky dobré. Moderný človek si osobuje právo rozhodovať o tom, či sa ukončí tehotenstvo násilným spôsobom, alebo sa plod nechá nažive. Cíti sa zvrchovaným pánom života a smrti nenarodených. Každým rokom je to horšie aj u nás. Počaté deti v obrovskom percente teda nemajú šancu na život. narušil sa vzťah muža a ženy, vzťah k sexualite, sexuálne sa žije bez lásky, bez citu, narušila sa hierarchia hodnôt. Narušení sú ľudia vo svojej podstate. Duchovná ekológia ľudstva je hrozivá. Asi sme v takom štádiu ako tie staré civilizácie - babylonská, egyptská, grécka, rímska - pyšné panstvá, v ktorých mravnosť, manželstvo a rodina prišli do krízy. Ich koniec bol strašný. Aký je z toho únik, je vôbec nejaký únik? Je možné v blízkej (i ďalekej) budúcnosti niečo pozitívne očakávať? Áno, ak sa zmenia samotní ľudia, ak zákony egoizmu, životnej nedisciplíny, ktoré určujú vzťah k nenarodenému dieťaťu, nenarodenému životu ustúpia zákonom lásky a úcty k životu tak, ako to hlásal Dr. Albert Schweitzer a v súčasnosti hlása sestramilosrdnej lásky Matka Tereza. Preto úsilie o ochranu nenarodených musí byť spojené s úsilím o celkovú obnovu ľudskej spoločnosti.