Určite si každý z nás už položil otázku: “Kedy vlastne zomriem?“ Dôležitou otázkou podľa mňa je aj: „Stál môj život vôbec za to žiť, čo bolo jeho zmyslom?“ Znie to trochu nehumánne ale má to svoju logiku. Možno sa pousmejete a poviete si: „Čo také môže o živote povedať osemnásťročný chlapec?“ Stojím síce na začiatku môjho života, ale pokúsim sa Vám v mojej úvahe aspoň načrtnúť svoje myšlienky o krátkosti a zmysle ľudského života pomocou odpovedí na tieto otázky, nech to znie akokoľvek odvážne.
Každý sa líšime vo svojich názoroch, preto nemusíte so mnou hneď súhlasiť, keď poviem, že zmysel života sa dá jednak získať a rovnako aj stratiť. Rôzne sú aj samotné hodnoty, pre ktoré žijeme. Niekto uprednostňuje kariéru, niekto vidí zmysel života v láske a iný zase hľadá vedecké či náboženské odpovede na svoje otázky.

Môj život, krátky či dlhý, však musí mať naplnenie, inak si dovolím tvrdiť, že nestál za to. Mojím cieľom je v živote prežiť čo najviac krásneho, vytvoriť niečo, čo tu po mne ostane a pochopiť mnoho vecí. Chcem byť šťastný ako každý iný, vstávať po boku milovanej osoby a cítiť všetkými svojimi zmyslami silu života. Lenže koľko času na to budem mať? Prežívame svoje dni plnými dúškami alebo skromne, a nerozmýšľame nad koncom. Smrť príde takpovediac na motýlích krídlach, nepozorovane uchopí ľudský dych a odletí s ním preč, rýchlejšie ako lusknutie prstov. Inak povedané - zajtra ma kľudne môže zraziť auto alebo dostanem onedlho rakovinu a ja nebudem mať možnosť povedať, vyskúšať ani zažiť to čo som chcel.

Určite poznáte alegorický príbeh o chlapcovi, ktorý si všetko z opatrnosti odkladal, aj korčule, ktoré dostal do daru nikdy nevybral z krabice aby ich nepoškodil a poriadne si na nich ani nezajazdil. Prišiel o nohy pri autonehode. Určite by som nechcel skončiť podobne, preto sa snažím prežiť každý svoj deň tak, aby som ho neľutoval, nech je koniec akokoľvek blízko. Iba vtedy môžem „spokojne odísť“, lebo budem vedieť, že som si to zariadil po svojom, že som nemohol zmeniť nezmeniteľné a z toho čo sa dalo zažil maximum.
Plautus chcel zjavne povedať, že aj keď je ľudský život krátky, je v našich silách ho urobiť krásnym, jedinečným a nezabudnuteľným. Ako som už povedal, nie je dôležitá jeho kvantita ale kvalita. Neľutovať, ale žiť. Ako znie jeden podobný výrok, že život je ten krásny okamžik medzi narodením a smrťou, urobme si ho takým, lebo nevieme, čo prinesie zajtrajšok.

Dúfam, že až v starobe budem sedieť pri západe môjho slnka so svojimi vnúčatami na verande svojho domu a popíjať čaj s mojou milovanou ženou po boku, pochopím onen pocit...pocit skutočne prežitého ľudského života, vtedy sa spokojne pozriem tomu motýľovi do očí.