referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gertrúda
Štvrtok, 19. mája 2022
Spomienky a myšlienky
Dátum pridania: 06.02.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Ibi
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 365
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 3.9
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 6m 30s
Pomalé čítanie: 9m 45s
 
Nechápem prečo je také ťažké zabudnúť. Prečo nemôžem dať niektorým spomienkam a myšlienkam, ktoré mi teraz pravé idú cez hlavu delete?. Prečo? Vždy ich vidím ako na plátne, vždy ich dokážem prečítať, pretože sú tam napísané veľkým tučným písmom. Prečo nemôžem alebo nedokážem vypnúť ten pás spomienok, ktorý sa mi premieta pred očami. Veď by stačilo stlačiť gombík a bolo by to. No dnes to nedokážem, ako som to nedokázal už viac krát predtým. A preto píšem, dúfam že tie spomienky napíšem na papier a budem ich môcť potom kedykoľvek skrčiť a zahodiť.

Je toho v mojej hlave dosť a niekedy až príliš a vtedy si myslím že zomriem. Niekedy je to ešte fajn. Spomienky a myšlienky sa vynárajú len cez deň, keď len tak sedím a pozerám sa okolo. Vtedy rozmýšľam čo by som robil, čo by som teraz povedal ako to povedal a hlavne komu. Sedím tu sám a ku mne letí myšlienka, už je tu... Je to spomienka na človeka ktorého milujem, spomienka ktorú som si zapamätal ako jedinú. Jedinú od slova do slova, sekundu po sekunde. Už je to dávno ale stále si to pamätám, a do konca života aj budem. O láske už bolo povedané dosť a dosť a ja osobne som o nej napísal tiež zopár slov a preto len krátko. Ja som si vždy myslel že dvaja sa milujú vtedy keď sa pozerajú jeden na druhého. Teraz viem že to tak nieje. „Milovať znamená pozerať sa spolu tým istým smerom“. A to niekedy v mojom živote chýbalo. Neviem prečo ale nedokážem písať skoro o ničom inom ako o láske. Aj keď teraz vidím že v mojej hlave sú aj iné myšlienky, myšlienky ktoré mám rád skoro tak isto ako spomienky na moju lásku, a to spomienky na mojich blízkych. Je to iný cit, je to iný pocit pred nimi stáť, rozprávať sa s nimi, pozerať sa im do očí. U niektorých je to možno tiež intenzívne, tiež tak hlboké a nádherné, ale nie také ako s ňou. No ale aj im patrí moja myšlienka v tejto chvíli, aj na nich teraz myslím a na nich spomínam. Keď tu tak sedím a píšem premýšľam nad tým koľko hlasov ľudí z môjho života mám v hlave. Koľko tvári si v tejto chvíli viem vybaviť a koľko spoločných spomienok s nimi mam. Hlava sa mi začína zapĺňať. Je tam, aj ona, aj ten s minulého leta, áno tom mi ten a ten povedal. Všetko je tam. Pravdaže ani ja niesom stroj. Takže tam nemôže byť všetko.

Je tam však všetko čo som si chcel zapamätať. Lebo niektorých si zapamätáme lebo ste ich videli krátko a boli niečím výnimoční a niektorých si zapamätáte preto lebo sú na svete ľudia na ktorých sa nezabúda. Ale tých je málo, ale predsa. A naopak na svete žijú aj ľudia ktorý nestoja za to aby ste si ich pamätali, nestoja za to aby ste mysleli na nich, mysleli čo vám kedy hovorili alebo urobili. Aj v mojom živote boli taký aj taký ľudia. V živote každého sa nájdu zástupcovia každej s týchto skupín. A vďaka tým zlým vám zostáva miesto v pamäti pre tých lepších. A preto vymazávam zlých a ukladám dobrých ľudí do svojej pamäte. Kvôli tejto veci som si dokázal zapamätať dosť tvári a hlasov ľudí na ktorých teraz spomínam. Zároveň rozmýšľam nad tým koľkým ľudom s tých čo mám rád som povedal že mi na nich záleží, že na nich myslím. Niekedy som sa hanbil prísť a povedať pred všetkými: „áno páčiš sa mi“, „ záleží mi na tebe a záleží mi na tom čo robíš“. V minulosti som to nedokázal. Pri otázkach o láske, sexe a ďalších som sa červenal a zahrával rýchlo tému do outu. Dnes je to už iné. Dnes už dokážem o tom hovoriť a hovoriť o tom s hoci kým. V minulosti som si pripravoval čo a ako poviem človeku. Teraz je to spontánne a prirodzené a aj lepšie. Lepšie v tom že sa cítim byť úprimnejší a otvorenejší v témach v ktorých som pred tým nebol. Pretože v minulosti som vedel odpovedať len na pripravené otázky. A v živote to je vidno keď človek je spontánny a nič nehrá, nič nemá nacvičené.

Viete prečo podľa mňa vynašli fotoaparát a fotky? Pretože v živote ľudia zažijú toho veľa a niekedy nieje možné si to zapamätať. A spomienky sú jediná vec ktorú si nesieme vždy zo sebou a nikdy sa nezaplní, nikdy netreba vymeniť film, nikdy vám nevypíše „prázdna pamäť“. Preto ľudstvo vymyslelo fotky. Preto sa všetci všade fotia. Aby mali na čo spomínať, čo ukazovať druhým a niektorý aby mali do čoho hádzať šípky. Aj taký sú medzi nami. Ale nie. Fotky sú podľa mňa na svete preto lebo spomienky len ťažko opíšete slovami, len ťažko vyjadríte aké to bolo pre Vás dôležité, krásne a niekedy aj smiešne. Však, kto z nás sa už nefotí v smiešnych situáciách. Viem že z fotky nemôžme precítiť pocity človeka. No ale aspoň nám pomôže si na to spomenúť. A spomenúť si je niekedy to najdôležitejšie. Preto nezahadzujte staré fotky, práve naopak, fote nové aby ste mali na čo spomínať.

Lebo v budúcnosti už darmo budete nariekať že by ste chceli aspoň fotku svojho kamaráta, svojej bývalej. Že by ste chceli ešte raz vidieť čo i len na fotke tie nádherné očí, ten úsmev na ktorý sa pamätáte s pred niekoľkých rokov. Aj ja som vyhodil fotky, aj ja som bol sprostý a teraz by som za jednu jedinú dal hocičo. Za jediný pohľad za jediný dotyk by som dal celý život, no nedá sa... Dalo by sa keby som bol vtedy múdrejší alebo keby som mal viacej fotiek. No život je taký a ľudia sú vždy rovnaký. Vždy nám život zoberie to najcennejšie a my sme sprostý a potom bezmocný urobiť niečo preto aby to tak nebolo. Preto neurobte rovnakú chybu a nezahadzujte staré veci. Teraz možno vám neprinášajú nič, teraz ju nechcete ani vidieť ale o pár rokov budete šťastný že ste ju nevyhodili a že ju máte. Lebo vždy je lepšie odložiť a potom nájsť ako nemať vôbec.

No dnes je všetko iné. Teraz nechcem spomínať, pozerať sa na fotky, rozmýšľať nad myšlienkami v mojej hlave. V tejto chvíli by som to chcel všetko vymazať, všetko dostať von. Ja viem že to možno znie ako blbosť. Veď tu píšem že si to máte chrániť a nenechať si to ukradnúť a vziať čo máte radi. No ale je to to isté ako s láskou. Keď ju máte svet je gombička, žijete si v siedmom nebi a život je pre vás raj (aj pre mňa bol). Ale keď sa láska skončí príde obdobie smútku a pesimizmu. Obdobie keď nechcete nič pri sebe čo by vám pripomínalo vašu lásku. A vtedy každý chce čo najrýchlejšie zabudnúť na spomienky spojené z láskou, chce čo najrýchlejšie znova nájsť lásku novú alebo staronovú. A ja som práve v tomto období. U mňa to nieje až tak celkom láska aj keď aj tá tam je alebo lepšie povedané bola. Skôr je to pocit kedy rozmýšľate nad vecami ktoré ste urobili, povedali a nad ich dôsledkami. Pocit pri ktorom sedíte a pozeráte sa do prázdna a nikto okolo Vás neexistuje. Je to čas ktorý strávite premietaním filmu z dnešného rána.

Stále dokola stláčate play. Dokola si prezeráte scény kde hlavnou postavou ste vy, kde vy hráte hlavnú úlohu. Celý deň sedíte a nanič neprichádzate. Rozmýšľate nad tým ale riešenie neprichádza. A to preto lebo riešenie samo nepríde. A čo s tým? Nič. Nechať na to čas. Nechať aby to prešlo. Zažil som to mnoho ráz a vždy pomohlo len jedno jediné. Čas. Čas zahojí všetky rany. Áno je to pravda ale ten kto to povedal zabudol na to že po ranách bývajú jazvy. Preto ja hovorím „áno zahojí ale jazvy zostanú“. A práve tie, tie jazvy teraz cítim na svojom tele, vo svojej duší. A uvidím a zacítim ich vždy keď si spomeniem na situáciu keď som sa „popálil“ keď som dostal úder od súpera menom život. Na tieto veci, na tieto jazvy chcem teraz zabudnúť a vymazať ich zo seba. Ale ako pozerám nedarí sa mi. Na miesto toho sa na mňa valia ďalšie a ďalšie spomienky....
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.