Čo mi dala škola do života

Škola! Niektorí moji kamaráti nemajú radi toto slovo, hoci neviem prečo. Možno, že to bude tým, že nemajú radi učenie. Nie asi, ale určite. Ale ja učenie neberiem ako hotovú tragédiu. Beriem to ako zábavu, koníček. Mám rád ľudí, ktorí sú múdri a ktorí sa vedia vynájsť v určitých zložitých situáciách. Aj o tom je škola! Pripravuje nás do života z každej strany. Veď sme v nej deväť rokov, aspoň na základnej škole, a to v tom období, v ktorom sa človek vyvíja. V období, v ktorom v človeku najviac ladia emócie. Aj vo mne to veľa krát vrelo, nebol som vo svojej koži, ale som rád, že som sa vždy z toho dostal. Myslím, že som k životu usmernený tou dobrou cestou. A tomu vďačím najmä rodičom, mojim kamarátom, ale vo veľkej miere aj mojej triednej učiteľke.

Keby ma nikdy nenapomínala, nepripomínala, ako sa mam správať, ale aj nepomáhala mi, tak by som nebol tým, kým som. A nepomáha len mne, ale aj mojim priateľom. Neraz ostala s nami po vyučovaní doučila nás, čo sme nevedeli. Keď sme niečo v škole vyparátili, snažila sa nás zastať a bojovala za nás. Som veľmi rád, že ju mám ako triednu učiteľku. bez nej by som nemal nikdy také pekne spomienky na školu, ako mám. Prial by som každému, aby mal takú dobrú a starostlivú učiteľku, pretože ľudia zabúdajú, čo ste povedali, zabúdajú čo ste urobili, ale nikdy nezabúdajú, ako sa vedľa vás cítili. A presne aj mne tak isto utkvejú v hlave pekne myšlienky a spomienky, keď budem spomínať na základnú školu.