Po dlhšom uvažovaní som sa rozhodla, že sa teraz zamyslím nad ľudmi, nad ktorými sa väčšina z nás nezamýšľa. Sú to ľudia žijúci v Afrike, Španielsku a v iných chudobných častiach bohatých štátov.

Jedno dievčatko sa pomodlilo za deti v Afrike takto:"Pane, ja Ťa prosím za odev, ktorý rada nosím, aby si ho obliecť raz mohli i deti, ktoré ho nikto nemali." Nad touto modlitbou by sme sa mohli pozastaviť. Tieto deti, čo i len deti, aj ich matky a otcovia sú hádam tí najšťastnejší ľudia, keď majú nejaké oblečenie. Tie nosia celé roky, až kým sa im úplne nezoderú. A keď vidím v televízore šatníky celebrít, je to veľmi smutné. Ani si len neviete predstaviť, ako ťažko si zháňajú peniaze na to najdôležitejšie-chlieb. My sa tu ideme podaktorí zblázniť, keď nám náhodou maminka nenavarí to , na čo máme práve chuť. A čo by tí najchudobnejší ľudia dali za to, aby sa aspoň raz mohli dosýta najesť.A to je nielen o jedle, ale aj o pití. Nemajú dostatok pitnej vody a my (všetci) si dovoľujeme aj záchody splachovať čistou, dokonca pitnou vodou. Je to strašné.

Zoberme si napríklad taký SUDÁN. Sudán jednoznačne potrebuje pomocnú ruku.Potrebuje sa tam zastaviť hlad, choroby a úmrtia. V tejto krajine je už takmer dvadsať rokov trvajúci konflikt. Akoby nemal konca a neustále si hľadal spôsoby, ako tyranizovať nevinné civilné obyvateľstvo. Skúsenosť ukazuje, že jediný, kto skutočne stojí na srane trpiacich ľudí v Sudáne je Cirkev. Dúfajme a modlime sa , že sa jej podarí priviesť sudánske deti a mladých ľudí do budúcnosti, v ktorej budú poznať aj inú realitu, akou je tá vojnová.