Co je zmysel mojho zivota?Tuto otazku si kladie casto kazdy z nas,len nie kazdy nachadza spravnu odpoved...zmysel zivota spociva v tom,preco ma zmysel ist vecer spat a rano znovu vstat.Myslim,ze je to vec,clovek,splneny sen,ci uz vytuzeny sen.....nieco preco ma zmysel zit...niekto bohuzial v jednej tragickej chvili prestava snivat a v tom prestava zit,jeho zivot nema zmysel a kladie si privela otazok,na ktore v zufalstve nenachadza odpovede,alebo prave nachadza tie nespravne a klamne...Pre kazdeho z nas by ale malo byt zmyslom aspon to,ze sa vlastne narodil a dostal prilezitost naucit sa zit.V den,ked zazrel prve svetlo a nadychol sa prvykrat...pricom mu prvykrat udrelo srdce...Tym sa to vsetko pekne,ale aj menej pekne zacalo,zacal sa sam zivot...

Prve kroky a prve slova...prve slzy a prve sibalske usmiate ocka....tym sa to zacina...je to vsetko bezstarostny zivot...ked je nasim jedinym poslanim spoznavat veci okolo nas....clovek v tej chvili musel zmysel zivota vnimat,vedel,ze ma preco zit,vnimal okolie,rozlisoval veci okolo seba,neskor si zacal vsimat,preco je vsetko take farebne...rozlisoval farby a veci,ktore prvykrat videl sa mu zdali byt krasne a uzasne....problem nastal,ked zacal rast a vyvijal sa....cim dalej tym viac....a to co bolo pre neho uzasne a krasne,lebo to videl prvykrat....bolo pre neho zrazu take obycajne,poznane a nudne...prirodzene,chcel viac...a potom,ked mal viac,chcel este viac...vtedy vznikla nenasytnost...preco pre nas ludi,na prvy pohlad tak jednoduchych a pritom tak zlozitych tvorov nestaci to co mame?Preco vzdy chceme viac...preco sa neuspokojime s tym co mame?Preco si to vsetko co mame neuvedomujeme a nevazime?

Robime velku chybu.Je pravda,ze sa rozvyjame a zvysujeme nasu schopnost zit cim lahsie a lepsie,ale pravda je ina.Cim viac chceme zivot zjednodusit,tym viac ho robime zlozitejsim,preco?Vo svete je stale viac a viac nenavisti,rasizmu,bitiek,nezdvorilosti,nespravedlnosti...vsade vela zla...a v tom vidime buducnost?Ludia sa vedia spolu tesit z vyhier zapasov v hokeji,futbale,ci uz ktoromkolvek sporte..je to pekne a mam z toho radost,len jedno je na tom velmi smutne,ze sme schopni sa spolu spit na mol kvoli sportu,aj keby ten vedla nas v krcme bol nenavideny clovek,inej pleti....ale ked sa treba spojit a spolocne urobit nieco pre zlepsenie nasej situacie na Slovensku napriklad,tak radsej vsetci sklonia hlavy alebo sa zacnu vrazdit,len preto,ze ten druhy nie je ako on...nech mi to vsetci odpustia,ale toto je normalne?Podla mna vobec nie...Je kopa ludi na Zemi,ktori nemozu vyzdraviet,lebo ich osudom bola tazka nevyliecitelna a zakerna choroba...tych ludi vsetci lutuju,pri com vobec nevnimaju,ze im to nepomaha....taky clovek sa uz davno zmieril s tym,ze taky je a nepotrebuje,aby ho lutovali,potrebuje vieru....aby mu druhi verili,ze sa postavi na vlastne nohy...ze to zvladne a nevzda sa....

Neviem ako by som zvladala taku stratu zraku,sluchu,ci nevyliecitelnu chorobu....alebo stratu moci nad svojim telom...asi by som to nezvladla,ale vravim to preto,lebo to vsetko mam a som zdrava,ale asi keby som to zazila...nejak by som sa postavila na vlastne....ved tak to aj v zivote chodi....a ked niekto padne na kolena...nemal by sa hned vzdavat,lebo je to len dokaz toho,ze kraca stale vpred...Na strednej moj zmysel zivota prave zacal...mam konecne nejaky realny sen,mam predstavy o svojej buducnosti...ktore som mala aj pred tym,len vtedy som si este vsetko predstavovala inak,vsetko bolo tak lahko splnitelne....ale neskor som zistila,ze k tomu treba viac,treba preto nieco aj robit a tak sa to zacalo cele vyvijat inym smerom....tym realnejsim a kus zlozitejsim...teraz,ked uz viem,co je pre mna to najdolezitejsie mozem povedat,ze sa ucim byz zodpovedna a pripravena bojovat.Najdolezitejsie je pre mna zdravie....lebo bez toho sa nepohnem a hned na druhom mieste je moje stastie.Je to jedno slovo a v tom mojom vsetko co ma stastnou robi,cize rodina,priatelia,moje hobby,pri ktorych sa citim dobre...skratka vsetko co tam patri...

Mali by sme si vazit ucitelov,ktori by nam mali byt ako druhi rodicia,lebo kym nas rodicia na zivot pripravuju doma,oni to robia v skole...a vkladaju do nas take iste nadeje ako nasi rodicia...mali by sme si tento fakt uvedomit a dat im pocitit aspon tu lasku,uctu a vdaku,ktora urcite v kazdom v nas je..viem,ze uuuplne kazdy jeden toto pocituje voci nim,len nie kazdy to vcas zisti a to je obcas chyba...ale to sa nezmeni....zivot je velky ocean,v ktorom sme my ludia....su medzi nami dobri,ochotni,spravodlivi,uprimni,mili a srdecni a naopak aj ti menej dobri...ale vsetci sme ludia....z masa a kosti...lisime sa len spravanim,nazormi,chybami,rozhodnutiami,....a vecami,ktore hraju v nasich zivotoch velku rolu...a niekedy sa stane,ze sa niekto utopi,lebo ho plavat nenaucili,alebo proste dalej nevladal...okolo neho by mali byt ludia,ktori su najlepsimi plavcami v celom tomto oceane a ti by mu mali pomocnu ruku podat....tych svet nazval priatelmi.....o tom je zivot,o pomahani.Inak to nepojde nikdy k lepsiemu......