referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Branislava
Sobota, 14. decembra 2019
Ľudské vzťahy
Dátum pridania: 04.04.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: happy302
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 064
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 2.5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 4m 10s
Pomalé čítanie: 6m 15s
 
Táto teória môjho uvažovania pochádza z mojich, zatiaľ málo považovaných za dôležité a mnou považované za málo rozvité, skúsenosti. Chcela by som sa podeliť, alebo aspoň napísať môj názor na to, ako sa vlastne správajú ľudia z rôznych spoločenských kruhov a vrstiev k sebe samým, k okolitým ľuďom, ale aj k ľuďom, ktorých možno vidia prvý krát.

Ak na to prizriem lepšie, neviem čo vlastne ľudia od druhých chcú. Tu na svete, má každý svoj život, každý si ho žije po svojom, každý tu má manželky, manželov, milenky a milencov, deti, rodinu a príbuzných či len známich. Každý má problémi, no ľudia sa odcudzujú. Odcudzujú sa navzájom, ale čo je najhoršie, odcudzujú aj samých seba.

Ak pozriem na terajšok, ľudia vlastne nevedia čo chcú. Pokladajú za dôležité názor druhých, názor väčšiny, ale nepokladajú za dôležité, aby počúvali svoj vlastný rozum a srdce. Aby počúvali to, čo chcú naozaj spraviť. Svoje myšlienky ukrývajú do tajov svojej duše, a niektorý, viac odvážnejší ľudia sú schopný aspoň trochu do veci, ktoré vykonájú, zamiešať aj svoj málo počúvaný, nerozvinutý a utajovaný názor.

Ja by som si v prvom rade dovolila apelovať na toto, čo sa s nami deje. Ľudia sú všelijaký, no vždy máme to isté čo ostatný, no nevážime si pravé poklady života, a to je: láska, priateľstvo, zdravie a porozumenie. My už musíme byť radi len z toho, že vlastne sme tu, a môžme sa kochať tým, čo nám príroda pripravila, no namiesto toho ju ničíme. Aj keď to len málo zapadá do mojej úvahy, je pravdepodobné že našimi činmi sa všetko zrúti, na čom pracovali dávni vedci, ale aj obyčajní ľudia. Ako Aristoteles povedal: Viem, že nič neviem. Ja teraz viem, že my, ľudia, nič nevieme o pokladoch, ktoré máme pred sebou.

Totižto my by sme ich aj brali na vedomie, lenže naše vedomie nám hovorí, že ak by sme to naozej robili, teraz by sme tu neboli. Pre každého sú totižto dôležité kruhy spoločnosti, v ktorých sa pohybuje, v ktorých rozdáva svoje rozumy. Aj keď málo ľudí vie, že vlastne druhým nemá čo závidieť. Veď každý dýcha ten istý vzduch, a chodí po tej istej pôde. My by sme vlastne nemali byť vďačný niekomu za to, že nám dal prácu a pod. aj keď sme mu povďačný za to, že nám ju dal, sme si všetci rovný.

Aj keď je v dnešnom čase výhodou byť na vyššom mieste a každý by tam chcel byť, ale ak by tam bol každý, kto by robil tú ostatnú prácu? Veď jednoducho pri pozeraní a vnímaní názorov dnešných ľudí by som najradšej zakričala a povedala všetkým ľuďom: Hej! Ľudia! Spamätajte sa! Veď vy nežijete vlastným rozumom. Vy žijete z druhých. Nielenže ste popreli svoju vlastnú identitu, ale popierate a zapierate aký ste človek vo vnútri. Ak len trochu chápete a snažíte sa pochopiť o čom vám tu vykladám, možno budete iného názoru, ale každý niečo chce.

My by sme sa ale mali najprv zamyslieť nad tým, k čomu spejeme a akú budúcnosť pripravujeme našim ďalším generáciam. Či len plnú zahanbenia. Že sme si nedokázali udržať vlastný rozum vo vlastnej hlave, alebo sme sa nedokázali ubrániť vonkajšiemu vplyvu ľudí na nás a vonkajšiemu prostrediu. Veď kto určil, že práve takto by to malo byť? Prezident? Vláda? Rodičia? Nadriadený? Aj keď majú vyššie vzdelanie, ale keď majú viac skúseností alebo su starší kto povedal, že by mali mať pravdu v tom, čo nám hovoria? Nikto. Je to len nepísané pravidlo, ktorým sa každý riadi. A podľa mňa je to absurdita, keď aj človek, žiak či hocikto iný si napríklad v škole nemôže povedať svoj názor, pretože ho nikto nepočúva.

Ale ak by sme mali vyššie postavenie alebo niekto z našich príbuzných, hneď by sa k nám správali inak. Začali by nás podvedome chápať a začali by pritakávať i keby to bolo za to, že by nás nechápali a nevedeli o čom rozprávame. Ak tu na tejto modrej planéte ide naozaj len o to, že ľudí posudzujeme len podľa postavenia, je to úbohé. Áno, je to úbohé. Ak sa človek nad tým zamyslí, ľudia môžu byť múdrejší a vzdelanejší od vysokoškolákov, alebo od niekoho iného, ale oni - vyššie postavení ľudia, to majú o to ľahšie, že majú svoj niekedy v úvodzovkách rozum a vedomosti, napísané na papieri a potvrdené diplomom. Preto by sme mali ukázať ostatným, že vlastne aj my na toto všetko máme, že aj my sa vieme vyšplhať a vieme dávať inštrukcie do života, nielen z kníh ako oni, ale aj z vlastných skúseností. A preto by nám nikto nemal brániť spoznávať život bez toho, aby nám nejaký ,,významný´´ človek dával rady.

Aj keď je to pochopitelné, že má o nás niekto strach a je to určitá poklona od neho k nám, mali by sme si vedieť ustrážiť vlastný rozum a názory, o ktorých sme presvedčený že sú správne. A ak nás teraz nikto nepočúva a nechce nás vypočuť či porozumieť nám ako to myslíme, raz uvidia, že oni majú teraz smolu, lebo teraz vládneme my... a to je tá lepšia stránka veci.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.