Poznáte ten pocit, je piatok, skončilo sa vyučovanie, pred vami víkend. Neviete, či sa máte rozplakať, alebo rehotať do nepríčetnosti. Presne v takýto piatok som stála medzi regálmi zeleniny v supermarkete. Na tých veľkých obchodoch sa mi páči, že tam stále hrajú nejaké pesničky. Aby som neodbočila od témy, tak vám poviem, že práve vtedy išla pesnička One. Nie pôvodná verzie (tá je lepšia, lebo skoro všetky pôvodné verzie sú lepšie). Spomenula som si, ako ju spieval Bono. Zrejme som si aj potichu spievala. Dav okolo si myslel, že nejaká bláznivá. Vtedy som sa prebrala zo svojej tretej pesničky One. A práve, čo som zbadala, bola dvojica počerných chlapčekov, ako sa nakláňajú nad krabicou jabĺk a nahlas rozmýšľajú, ktoré sú lepšie. Červené alebo žlté?? Ďalej som nepochopila, pretože po rómsky neviem. Jedno som pochopila aj bez toho. Tie jablká im urobili fakt veľkú radosť.

Za nimi šli rodičia a tlačili nákupný košík plný jedla. Poviete si. Akého je dnes ??? Sociálka. Ja viem. Podľa vás obyčajná situácia. Pre mňa to práve vtedy nebola obyčajná situácia. Nikdy v celom svojom živote som si tak neuvedomila rozdiely bez ľuďmi ako vtedy. Videla som to iste miliónkrát. A napriek tomu to nebolo to isté. Chcelo sa mi plakať alebo smiať. Ja už neviem. Nedokázala som pochopiť prečo by nemohli mať jablka všetci. Každý deň. Prečo deti v krajinách tretieho sveta nemajú denne ani dolár na stravu, pre celú rodinu, prečo si všetci myslia, že zabíjaním nevinných dosiahnu odstránenie terorizmu a mier. Mier sa ešte nikdy nezískal pomocou vojny a prázdny žalúdok sa nenasýti z rečí o tom, že nie sú peniaze. Najviac ma mrzí, že to u mňa i ostatných ostáva len pri pocite. Uvedomujem si situáciu. Ale sú ľudia, ktorí v tejto situácii žijú. Lepšie povedané umierajú. Z mojich rečí sa nenasýtia. Teraz o tom píšem, ale zajtra si možno nespomeniem, práve teraz niekde hladom umiera človek, ktorý mal tú smolu, že sa tam, kde sa narodil. Nechcem, aby bola na svete chudoba. A čo s tým robím?? Nič. Úplné nič. Ani iní nechcú. A čo s tým robia?? Sú ľudia, ktorí s tým ozaj niečo robia. Nedokázala by som sa im bez hanby a pocitu viny pozrieť do očí. Viete, keď nad tým rozmýšľam, príde na to, že všetko, čo v živote spraví alebo povie, má pôvod v jeho sebectve.

Prečo nechcem, aby ľudia, ktorých som v živote nevidela, umierali hladom?? Lebo by som nemusela na to myslieť. Neťažilo by ma svedomie. No vidíte. Čo je to? Predsa sebectvo a pohodlnosť, samozrejme. Prečo chcete prispieť žobrajúcemu na ulici? No predsa, aby ste naňho potom nemuseli myslieť. Ako trpí. Lebo vy ste urobili všetko, čo sa dalo. Čo je to? Uhádli ste. Sebectvo. Snažíte sa usmievať na ľudí s ťažkými chorobami a trpiacich? Cítite sa trápne a nechcete myslieť na cudzie utrpenie. Zlá nálada. Sebectvo. Svet by musel byť naozaj krásny bez chudoby. Telesnej. Duševnej. Ani nebo by nemuselo existovať. Keby ste vzali do ruky vzali fotku tých nádherných usmievajúcich sa černoškov na letákoch Dobrej noviny, nepocítili by ste výčitky svedomia, smútok ... Ja fakt nechápem, kde zohnali fotky hladujúcich a pritom sa usmievajúcich detí. Keby neexistovala chudoba, zohnali by fotky len usmievajúcich sa detí. Vraj mám maximálne šialenú fantáziu, ale ja si fakt nedokážem predstaviť, aké by to muselo byť krásne bez chudoby. Aké by to bolo, keby sa tieto riadky nedali napísať, lebo by neexistoval námet. Všetci by mali to, čo je pre väčšinu normálne a pre mnohých nedosiahnuteľné. Jedlo. Jablká každý deň. Červené aj žlté. Mali by úsmev a prišli by o všetky starosti. Nemusela by som stáť v supermarkete s pesničkou na perách a vidieť, že som sama, aj keď je tam kopa ľudí. Ja nechápem ich, oni mňa. Bolo by to krásne vedieť, že aspoň jeden človek myslí na to, na čo ja. Nebola by samota. Ste tým viac sami, čím viac ľudí je okolo. Písala by som do konca života, ak by tieto riadky mohli odstrániť samotu a chudobu. Viem. Sebectvo. Ale bolo by to krásne sebectvo.