Bohumil Hrabal, spisovateľ mladý srdcom, avšak v čase písania starý telom. Vlastenecky zmýšľajúci človek so záľubou v prírode. Budúcnosť vidí v mladom človeku, študentovi odhodlanému postaviť sa režimu.

Hrabal bol už odmalička ovplyvňovaný mnohými osobami a osobnosťami, počínajúc jeho strýkom Pepinom, ktorý ho učil praktickosti a romantickej láske k ženám. Učil ho užívať si život a nie napríklad to, ako si našetriť čo najviac peňazí (svedčí o tom strýkovo hýrenie a utrácanie peňazí - predsa na čo nám sú peniaze, keď ich máme len uložené na účte v banke).

V neskoršom veku bol tento nadaný spisovateľ ovplyvnený takými spisovateľmi a filozofmi, akými boli Ladislav Klíma, Apollinaire, Schopenhauer, čínsky filozof Lao-c‘, či James Joyce - tohto spisovateľa pokladal za velikána, v ktorého diele Odyssea nachádzal všetko - dadaizmus, realizmus, surrealizmus, psychoanalýzu. Podľa mňa práve tieto myšlienky priviedli Hrabala k českému poetizmu.

Tento spisovateľ sa mi zdá byť pokojný, nezaťažujúci sa ťažkým životom. Bol to človek, ktorý sa nedokázal hnevať na človeka, ktorého pozná, hoci len z videnia, dokonca ani na nepriateľa, nacistov, esesákov, ľudí, ktorí okupovali jeho vlasť. Človeka vnímal ako indivíduum, bez ohľadu na to, akého sú vyznania alebo za koho bojujú. Myslím si, že si to vyžaduje značnú dávku ľudskosti a charakteru, vlastnosti, ktorými Hrabal oplýval. Snažil sa neublížiť človeku, o čom svedčí aj jeho štúdium na vysokej škole. Toto štúdium ho vôbec nebavilo, no robil to kvôli svojej mame, aby jej urobil radosť. Zaiste, toto štúdium mu aj niečo dalo, lásku ku knihám a filozofii. Hrabalovi sa však nie vždy podarilo neublížiť ľuďom, hovorieval veci, ktoré im boli nemilé, ubližoval im, no tým ubližoval aj sám sebe. Uvedomoval si, čo robí a nachádzal na sebe veci, ktoré zatracoval. Vedel, čo robí, no ako keby s istou dávkou nemohúcnosti hovorieval urážlivé slová ďalej. Celkom „peknú“ paralelu dokonca vidím v sebe tým, ako pozerám televíziu a hovorím si, že by som sa mal ísť učiť. A pozerám ďalej... Na druhej strane to vo mne evokuje voľnosť, slobodu slova, jednoducho si povie to, čo si myslí. Dôkazom môže byť aj jeho život v socialistickom Československu, kedy sa nepoddal režimu a v samizdate vydával svoju tvorbu.

Čo sa týka tvorby, autor využíval prvky a skúsenosti z vlastného života, o čom svedčí aj novela Ostro sledované vlaky. Príbeh sa odohráva na železničnej stanici - sám Hrabal mnoho rokov pracoval ako železničiar a na svoju prácu bol patrične hrdý. Dielo je situované do obdobia druhej svetovej vojny, no obyvatelia dediny sa tvária a správajú, ako keby sa ich táto vojna vôbec netýkala a všade bol mier a pokoj. A presne niečo podobné sa mi javí aj u Hrabala, ktorý si žil svoj život tak, ako chcel aj v období, kedy bolo človeku zakázané povedať si, čo si myslí.

Bohumil Hrabal, český poetista, človek, ktorý sa celý život hľadal a veril v prevahu dobra nad zlom, sa radí k významným osobnostiam nielen českej literatúry...