Keď sme deťmi, naša jediná starosť je hrať sa, spať, jesť a rásť. Po dlhšom čase ideme do školy, začíname spoznávať zodpovednosť, ale začíname sa meniť aj v správaní. V posledných ročníkoch základnej školy sme už "tá dnešná mládež". Škola nás ani prinajmenšom nebaví. Zlé učiteľky, ťažké predmety, žiaden voľný čas, "týranie" maloletých. To sú najpoužívanejšie slovné spojenia. Až prídeme k bodu, keď nás neláka smiať sa na každej volovine, keď radšej sedíme doma pri kávičke ako vonku s kamošmi. Keď my hovoríme: „ Tie dnešné deti.“ Tak to je dospelosť. My, tínejdžeri, ju vnímame ako najotravnejšiu etapu nášho života. Chodenie do práce, živenie detí.... Otrava. Ale je to dosť pestré. Ja sama nemôžem o dospelosti rozprávať, keďže som ešte "pod zákonom". Neviem si predstaviť, že môj život bude až do staroby stále rovnaký. Samozrejme, tak to nebude, ale ja to tak vnímam.

V dospelosti budem mať ja za niekoho zodpovednosť. Či sa mu nič nestane a to ma desí. Dosť desí. Snažím sa vžiť do kože rodičov, ale je to nemožné. Tak ďaleko moja fantázia nesiaha. Neviem, čo budem robiť zajtra, nieto o pár rokov. Teraz som v deviatom ročníku a za pár mesiacov pôjdem na strednú školu, už to je ťažké predstaviť si. Byť dospelá.... zvláštne.... to je ešte ďaleko. Treba si užívať život naplno, ale to neznamená vyskúšať všetko, pretože niektoré veci sú zlé. Bez takých vecí sa určite zaobídeme. Napríklad veci ako je fajčenie, alkohol alebo nebodaj aj drogy. To všetko je úplne zbytočné a ešte to aj škodí nášmu zdraviu. V dnešnom svete je málo lásky. O koľko lepšie by sa žilo, keby sme sa mali radšej. Nebolo by vojny, teroru, chudoby a hladu. Stačí sa pozrieť večer na správy. Nehoda, ktorú zavinil opitý vodič autobusu. Ďalší samovražedný atentát. Dieťa nájdené v kontajneri. Načo to je? Opitý vodič zabil deti i dospelých, ktorí boli v autobuse a on vyviazol len s pár škrabancami. Tak kde je Božia spravodlivosť? Samovražedný atentátnik....... vraj zomiera za rodnú zem. A načo? Čaká vari, že ho budú viac uznávať? Tak to sa teda mýli. Povieme si: „ Blázon!“ A prípad je uzavretý. Dieťa v kontajneri .......

Dnes bežné. Koľko je žien, ktoré chcú mať deti, ale nemôžu. A niektoré ich majú toľko, že ich vyhadzujú. Kde to žijeme? To sa tak všetci nenávidíme?! Každý kričí: „ Ja, ja, len ja a nik iný!“ Kam sme sa to dostali, že peniaze majú väčšiu hodnotu ako ľudský život? Pre pár korún sme schopný zabiť. Peniaze na konte sa stali tým hlavným. Je jedno ako boli zarobené. Či tvrdou prácou alebo predávaním drog. Hlavne, že tam sú. Mali by sme sa všetci zamyslieť nad tým, čo chceme v živote dosiahnuť. Či byť šťastný s rodinou, trocha sa uskromniť a mať veľa priateľov. Alebo či chceme byť bohatý, vplyvný, mať priateľov iba dokým máme peniaze a byť....... sami. Je to na zamyslenie, preto sadnite si na chvíľu a porozmýšľajte nad tým, čo má pre vás väčšiu hodnotu. Veď život je tak krátky a vzácny...... Vážte si ho!