Položili ste si už niekedy otázku prečo všetci tí spisovatelia, básnici, scenáristi a novinári píšu? Čo motivuje človeka k písaniu? Nemyslím tým len k profesionálnemu písaniu nejakej knihy, básne, alebo eseje. Mám na mysli aj úplne amatérske písanie každého druhu, ako je napríklad aj tento môj pokus o esej. Čo je tou hybnou silou, ktorá nás núti písať?
Myslím, že základným poslaním písania, či už vedeckých prác alebo romantických veršov, je potreba komunikovať s druhými. Je to túžba povedať ako veci vidím ja. Je to neuhasiteľná túžba, ktorá sa snaží obohatiť druhých vypovedaním svojho postoja, pohľadu.
Nie je možné aby ste sa s každým stretli, porozprávali, podelili sa o svoje názory, skúsenosti a poznatky. Trvalo by nekonečne dlho, kým by ste to povedali len najbližšiemu okruhu ľudí. A čo ostatní? Nemajú vari právo vedieť ako svet vidíte vy? Určite majú. My ľudia by sme sa mali navzájom obohacovať, navzájom si pomáhať stávať sa lepšími. Ako však vypovedať všetko, čo považujeme za dôležité? Napíšte to!
Dôvodov prečo sa človek rozhodne písať je veľmi veľa. Písanie ako exhibícia, písanie ako útek od reality, písanie ako potreba niečo robiť, písanie z donútenia, písanie ako potešenie, písanie ako...
Čo robí písanie hodnotným? V prvom rade je to schopnosť podávať určitú informáciu, schopnosť komunikácie. Určite sem patrí aj kvalita napísaného. Podľa mňa je však dôležitý aj motív prečo niekto niečo napíše. Ako som už spomenul, môže ich byť mnoho. No za najvznešenejšie písanie považujem to, ktoré je motivované túžbou podeliť sa s druhými o to, čo vidím, cítim, prežívam, myslím si.. Podeliť sa a zdieľať, otvoriť druhým svoje vnútro a umožniť im tak aby mi mohli rozumieť, aby ma mohli pochopiť. Za najvznešenejšie písanie považujem to, ktoré dá ľuďom nádej, ktoré im pomôže stať sa lepšími, ktoré z nás viac urobí ľudí. Nestojí za námahu pokúsiť sa pri písaní o dosiahnutie tohto ideálu?.