Ako mýtus už po celé tisícročia zamestnáva ducha a sny Západného sveta. Duch mýtického Grécka je citeľný takmer v každej oblasti- v myšlienkach, v organizácii štátnej moci, v architektúre, v umení všeobecne, v literatúre, v divadle... V antickom Grécku sa zrodili aj prvé veľké románové diela v histórii literatúry- Illias a Odyssea. Tieto mýty sa nám pripomínajú zakaždým, keď kráčame po tejto zemi, kde mocní bohovia Olympu vládli, mali sa radi, bojovali a zákerne sa osočovali. Na každom kroku vidíme teatrálnosť krajiny, opustené starobylé chrámy, múzeá plné obdivuhodných portrétov, more posiate magickými ostrovčekmi... A realita? Grécko je národom, ktorý neprestajne vstával z popola po plienení Barbarov a neustálom ponižovaní, ktoré sú hlboko vryté do pamäte a sŕdc Grékov dodnes. Francúzsky literát Paul Valéry povedal na margo ostatných, viac, či menej dobývačných národov : „My, ostatné národy, teraz už vieme, že sme smrteľní.“

A tak na začiatku 21. storočia Grécko prijíma výzvu, ktorá ju núti v rekordne krátkom čase, zmeniť svoju infraštruktúru. Verme však tomu, čo tu bolo stále, večné, nadčasové v každodennom živote Grécka, v jeho rituáloch a paradoxoch. Predsa však, stačí si vybrať niektorú z menej rušných uličiek, aby sme našli „večné Atény“, mesto dvoch svetov- moderného Západu a magického Východu, kde sa hektickosť strieda s dlhými pokojnými siestami. Ten, kto objaví krásu štvrte Plaka učupenej v tôni majestátnej Akropoly, sa ubezpečí, že nič nemôže narušiť pokojný charakter Atén. Tam, v pôvabe tradičných domov, kde v záhradách kvitnú citronovníky a bugenvílie, tam, kde sa krik vzápätí mení na uspávajúci kľud, v tavernách, odkiaľ vôňa olivového oleja, bazalky a tymiánu zapĺňa ulice, tam je to pravé kúzlo Atén. Paradoxne vyznieva, že v krajine s druhou najväčšou obchodnou námornou flotilou na svete, nájdete rybárov, ktorí odchádzajú ráno, ešte pred úsvitom na loďkách, aby sa večer vrátili s čerstvými chobotnicami.

Peloponézania sa do polí najradšej vozia na chrbte oslíka a svoje štvorkolky používajú, len ak idú na svadbu, či na pohreb. Možno práve vďaka jednoduchej harmónii oblohy a slnka úrodná zem plodí to najkrajšie a najlepšie ovocie a zeleninu ( najkrajšie na svete, ako Gréci s obvyklou honosnosťou hovorievajú). V najsuchších údoliach, kde je pôda, ktorej Gaugin na svojich obrazoch prepožičal okrovo červený odtieň, rastú strieborné mračná olivovníkov. Prší tu len zriedkakedy a pramenitá voda je dokonale číra. Taverny by ste dnes len veľmi ťažko zrátali. Nie je dom, hocijako skromný, aby si v ňom smädný pocestný nemohol sadnúť k rodinnému stolu tak, ako kedysi dávno, keď sa pri stole nechávalo stále jedno voľné miesto pre „návštevu bohov“. Klebetenie na chodníkoch, síce popraskaných, no z mramoru, sa občas obmedzí iba na dve slovká. „Áno“ sa povie prikývnutím hlavy a „nie“ zdvihnutím obočia. Skrátka, moderné Grécko je jedinečnou príležitosťou sa znova vzdelať. Učí nás už tisíc rokov. Veľa z toho, o čom sme si mysleli, že poznáme, sa zmenilo. A to je nemalým lákadlom Grécka, krajiny bohov a Atény, bohyne s prilbou, Najspravodlivejšej spomedzi Spravodlivých.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Grécko: Mýtus alebo realita?