Domov sú ruky , na ktorých smieš plakať...Túto báseň od M. Válka si veľmi dobre pamätám ešte zo školských lavíc. Vždy keď si spomeniem na slová tejto básne, myslím na svoju mamu. Jej ruky boli vždy pre mňa tým spomínaným domovom a jej srdce útulným príbytkom. Túžila som po jej nežných dotykoch a pohladeniach, lebo s toľkou láskou vie hladiť iba mama. Dnes, keď sa dívam na jej zvráskavenú tvár a ruky poznačené mozoľami a vekom, v duchu sa s úctou skláňam pred ňou a ďakujem..-

Ďakujem Bohu za tie ruky, ktoré ma vždy s láskou hladili a brali do náručia, ktoré ma usmerňovali v mojom živote a pomáhali mi kráčať po správnej ceste. Hoci som už dospelá, vždy sa s láskou a úctou budem vracať do tohto domova, k tým láskavým a nežným rukám svojej drahej mamy, lebo len pri nej smiem pookriať a znovu aspoň na malú chvíločku byť tým malým dieťaťom, ktoré je v každom jednom z nás. Vážme si svoje mamy a ďakujme im za ich nesmiernu lásku a obetu, hovorme im, že ich máme radi, aj ony potrebujú cítiť našu lásku, aby vedeli, že ich námaha nebola zbytočná.