Nikto nie je ostrovom samým pre seba. V tejto myšlienke je kus pravdy , aj ked sa to možno na prvý pohľad ani nezdá. Ludia dnes žijú v hektickom, uponáhlanom svete. Rodičia nemajú čas na svoj deti rodiny nemajú čas na starých nikto nemá čas na nikoho. Tak by sa dala zjednodušene opísať situácia v dnešnom svete. Vela ludí žije len pre seba. Chcú mať autá, domy, peniaze chcú byť šťastní. Ale môže byť niekto šťastný sám? Mať auto, ale nemať sa v nom s kým previesť, mať dom, ale nemať sa doma na koho tešiť, mať peniaze, ale namať koho obdarovať.
Poviete si, ved dnes sa dá už za peniaze kúpiť všetko. Ale blízkosť iného človeka, vedomie, že niekomu na vás , že vás má rád, a chce byť s vami, to sa za peniaze kúpiť nedá. Dotyky rúk, úsmev milovanej osoby to všetko sú veci neoceniteľné. Také veci si treba zaslúžiť. Zastavíme sa niekedy?povieme si mám ťa rád, mám ťa rada? Možno na Vianoce alebo iný sviatok, ked sa láska a štedrosť hrnú na nás z o všetkých strán. Ale je správne, spomenúť si na niečo, čo má byť našou prirodzenou súčasťou len ak nám to niečo pripomenie? Nie. Lebo ak každý z nás je ostrovom, je treba budovať také pevné mosty, ktoré pretrvajú viac ako len jeden či dva týždne. Na svete sú rôzni ľudia: dobrí, zlí, citliví, agresívni, ustráchaní aj ked si to možno všetci neuvedomujú, každý na to, aby mohol nornálne žiť a existovať, potrebuje druhého človeka. Bez toho to je jednoducho nejde. Nie je nič horšie, ako byť obklopení ľudmi, a pritom byť úplne sám.
Ked prídme domov zo školy a som unavená , kolkokrát mi mamina povie. Prečo mi nič nepovieš? Ako bolo v škole , ved mi niečo porozprávaj ja sa len kyslo zatvárim a poviem, že sa musím vela učiť. Chcem byť chvílu sama. Je prirodzená že každý potrebuje mať chvílu pre seba. Neskôr,ked vyjdem z izby sadnem si k mamine do kuchyne a vzdy sa rozprávame. Aj ked sú v živote človeka chvíle , ked chce byť sám, pocit zdôveriť sa niekomu sa vždy vráti. Pretože človek, kt. dokáže mať rád, nedokáže byť sám. Každý z nás potrebuje niekomu dôverovať, s niekým sa smieť, plakať. Proste niekoho lúbiť a na druhej strana byť niekým ľúbený. Nemôžeme sa stále uzatvárať do seba a nedovoliť iním, aby nám podali ruku pomohli nám a tešili sa spolu s nami. Nemôžeme žiť proste sami pre seba a nezaujímať sa o svojich blízkych, rodinu, priateľov. Je to nefér voči nim, ale hlavne vočí nám samím. Ved predsa starať sa iba o seba , o svoj blahobyt, o svoje šťastie ak sa to tak dá nazvať, nie je predsa to hlavné a podstatné, prečo sme na tomto svete. Ale nato musí prísť každý z nás sám. Každý si musí určiť svoje hodnoty a podľa nich sa aj správať a žiť.
Na svete žije mnoho bohatých a slávnych ľudí, kt. ani nevedia ako vlastne k tolkému majetku prišli, možno to bol ich osud, usilovná práca alebo iba šťastná náhoda. Peniaze vedia ludí veľmi zmeniť. Nevedia si už nič vážiť a myslia si , že si za ne môžu všetko kúpiť. No to je ich veľký omyl. Ved zdravie, šťastnie, lásku rodinu, priateľov a hlavne svoju vlastnú ludskú dôstojnosť si nemožno kúpiť ani za všetky peniaze sveta. Nie nadarmo sa hovorí – všetkého veľa škodí, a čo sa týka penazí, platí to dvojnásobne. Ak už človek nepozná ten príjemný pocit, kt. ho hreje pri srdci ak pomôže svojmu blížnemu alebo hoc aj úplne cudziemu človeku, nepovie milého vľúdneho slovka, myslí iba na seba na svoje záujmy, taký človek si je ostrovom samým pre seba. Tie pevné mosty, kt. ho možno dakedy dávno spájali so svojimi blízkymi sa zrútili. A on už nevidí dôvod , prečo by sa mal snažiť znova ich budovať. Stal sa z neho už iba opustený ostrov v mori.
A preto nedovoľme, aby sa niečo také stalo aj nám. Budujme si pevné a ak sa dá, čo najtrvácnejšie mosty k ostatným ostrovom a k nám. Tieto mosty vlastne predstavujú naše vzťahy k ludom, lásku rodiny, dôveru priateľov.
Ak si dokážeme tieto mosty udržať a chrániť pred búrkami, dokážeme byť v živote aj štasntí. A po tom určite každý z nás túži. Byť šťastný a nebyť sám.
