Zamyslel sa niekedy niekto nad tým, aký je svet okolo nás? Aké ma klady a zápory? Kde sa berie a kam odchádza?

Všetci sa neprestajne niekam ženú a nemáme čas rozmýšlať nad tým, čo sa s nami udeje. No prečo je to tak? Čo nás núti hnať sa neustále dopredu, a nehľadieť na cestu, ktorou ideme? Tak aký je vlastne svet? Tvrdý, nekompromisný, no tiež milý a láskavý. Aj keď mi kladie polená pod nohy, nie je to vždy také zlé, ako to vyzerá. Veď kde inde by som sa mohla zabávať, smiať sa, ak nie tu?

Keď sa na chvíľu zastavím a zamyslím sa nad tým, čo vlastne robíme, málokedy nachádzam odpoveď. Keď som bola malá, všetko okolo mňa bolo iné. Svet sa mi zdal krásnym, bol pre mňa tajomstvom. No s pribúdajúcimi rokmi ho začínam chápať úplne inak. Už nie som to malé dievčatko, ktoré všade chodilo v sprievode mamy, ktoré sa držalo jej ruky a zaspávalo pod jej ochranými krídlami. Stávam sa dospelou a svet okolo mňa sa mení... ľudia sa menia...všetko sa mení...

Najlepšie na celom svete sú priatelia, ktorí mi dokážu dať odvahu, dokážu ma povzbudiť. Nemať priateľov znamená byť sám a keď je človek sám, cíti sa opustený a stratený. Ale priateľstvo ostáva. Silnie a mení sa na neroztrhnuteľné puto.

Dnes sú ľudia ziskuchtiví, ženú sa za bohatsvom, nehľadia pri tom na ostatných, nevnímajú ich bolesť a trápenie. V dnešnom hektickom svete plnom vojen, nevraživosti, prírodných pohrôm a zabíjania chcú mať všetci čo najviac sily a bohatstva a to aj na úkor priateľstva a lásky. Ja taká nechcem byť. Veď načo by mi bolo bohatsvo, sláva a moc, keby som nemala priateľov...

A ešte niečo - budem žiť tak, aby som sa mohla každý deň pozrieť do zrkadla a povedať si: „Tvoj život stojí za to“!.