referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Branislava
Sobota, 14. decembra 2019
Osamelý strom
Dátum pridania: 29.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: vladik357
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 641
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 1.5
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 2m 30s
Pomalé čítanie: 3m 45s
 
Strom, ktorý už dávno v osamelosti žije medzi nami. Je už veľmi starý, ale zato pozná srdcia každého z nás. Vie, ako spraviť ľudí šťastnými, ako im spríjemniť chvílky ked sa cítia sami, ako im poradiť. Rastie v parku a jeho veľkou korunou nám pripomína veľkú náruč. Akoby deti hrajúce sa pod ním boli jeho deti, akoby to bola naša mať, ktorá dáva denno-denne na nás pozor. Sleduje náš každučký pohyb, vie o nás všetko, už od detstva nás pozná, ako sme vyrastali, ako sme sa na ňom hrávali, pozná vzťahy ľudí, ktorí sedávajú a vyznávajú si lásku pod ním na lavičke.

Je osamelý... ale možno to ho robi tým, akým je... Každý, kto okolo neho prechádza, dostáva dobrú náladu... A on sa naopak teší, keď ľudia majú úsmevy na tvári.

Ľludia si ani neuvedomujú, koľko tvárí rozveselil. Ale veď práve sem sa chodia ľudia vyplakávať, chodia sa mu vykričať a povedať, čo musia zo seba dostať von... Strom počúva každučké ich slovo a smutný je aj on, keď ľudia plačú. Veď práve tu si ľudia chodia vyznávať lásku, áno, tu pod stromom si už desiatky ľudí povedalo svoje áno. Veď práve sem sa deti chodia hrávať a lozia po ňom, akoby to bol ich otec, ktorý stále na ne dohliada. Veď práve toto je to miesto, kde veľa ľudí prešlo k lepšiemu spôsobu života. Či v zime, či v lete. Či v noci, či cez deň. Stále sedí niekto pri strome, akoby to bol strom zázrakov.

Nikto nechápe, aká sila priťahuje ľudí na toto miesto. Ale ľudia sa cítia rozhodne lepšie, majú úsmev na tvári. Na tomto mieste sa akoby rozdáva láska zadarmo.

No ale na zemi nie je nič večné. Tento strom nás jedného dňa opustil. Ľudia, ktorí ho nepoznali, ho premiestnili niekam preč. Ľudia chodia na každodennú prechádzku a vidia, že strom nestoji tam, kde vždy. Jednoducho zmizol. Ľudia sú zhrození... Miesto krásneho stromu je teraz prázdno. Kto nám bude rozdávať radosť? Kto nás bude utešovať a kto sa bude s nami hrať? Pytaju sa...

Na tom mieste ostala iba lavička, ktorá pôsobí tiež osamelým dojmom v samote. Na tú lavičku si zrazu nikto nesadá... Akoby ľudí odpudzovala. Pripomína totiž staré chviľky so stromom. Každý sa začal správať nepriateľsky. Ľudia si už pomáhajú menej. Aj lavička bola po čase už rozbitá. To miesto čoraz väčšmi odpudzovalo, ako by malo priťahovať...

Voľakedy to tak nebolo. Ale dnes už tak je. Či má to na svedomí ten strom? Ten nikdy nikomu nič zlé nespravil. Tak prečo zrazu? Preco sa zrazu ľudia začali takto správať? Ničia prostredie, kde predtým bolo plno lásky a radosti. Žeby to robili ľudia zo zlosti? A k čomu? Preto, že odisiel? Ale veď je to iba strom... Strom ako každý iný...

Ľudia sa pohltili vierou, ktorá im bola odobratá, a teraz im chýba to podstatné v parku, za čím chodili... Nie, že by začali konať podľa toho, čo ich učil strom, ale konajú podľa niečoho nedokonalého, ľudského. Tento strom môže cestovať po celom svete, ale všade by bol taký istý výsledok. Nech by odišiel kamkoľvek. Ľudská povaha je nedostatočna. A namiesto toho, aby sa učila, rýchlo zabúda....
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.