referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Natália
Štvrtok, 6. októbra 2022
Hoci sme len malou kvapkou v mori ... - úvaha
Dátum pridania: 22.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Zanube
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 848
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.3
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 3m 50s
Pomalé čítanie: 5m 45s
 

HOCI SME LEN MALOU KVAPKOU V MORI, BUĎME TAKOU, KTORÁ SFARBÍ OCEÁN
Stará mama mi vždy vravievala, aby som sa nikdy, za nijakých okolností nevzdávala svojho cieľa, lebo ak budem naozaj statočná a usilovná, niet dôvodu, prečo by som nedokázala i nemožné. Táto cieľavedomosť, toľkokrát vštepovaná do mladej mysle, už pomohla vyriešiť nejeden problém nielen počas môjho štúdia. Práve preto verím, že viera v samého seba, svoje schopnosti a možnosti, je prvým krokom v ústrety svetlej budúcnosti naplnenej úspechom a uznaním ostatných.

Určite väčšina z nás pozná také slávne mená ako Albert Einstein, Isak Newton, Victor Hugo... Mohla by som takýchto mien vymenovať stovky, ba možno tisíce, lebo všetci títo ľudia - matematici, fyzici, umelci, mali niečo spoločné: túžbu po poznaní a túžba niečo v živote dokázať. Je veľmi pravdepodobné, že sa v mladosti vôbec neodlišovali od svojich rovesníkov, možno iba talentom, ktorý bol predpokladom budúcej úspešnej kariéry.

Čo sa však stalo, že ich osud tak výrazne rozlíšil od ostatných „obyčajných smrteľníkov“? Bola to jednoznačne túžba vyniknúť a vrodená cieľavedomosť, ktorá sa v nich zakorenila už počas rokov ich dospievania.

Dlhoročným pozorovaním ľudí okolo seba som zistila jednu skutočnosť, ktorá sa zdá byť veľmi pravdepodobná (nedovolím si povedať, že istá). Ľudské ego a cieľavedomosť, teda aspoň predpoklady na ne, súčasne vyhradené už v ranom detstve, pričom, ak má dieťa predpoklady byť príliš sebavedomé, túto skutočnosť jeho prostredie už neveľmi ovplyvní. Ak si totiž uvedomím, aké ťažké je napríklad z mladého človeka trpiaceho mnohými „komplexmi“ vychovať sebavedomého právnika alebo politika, potom nenachádzam inú faktami či skúsenosťou dostatočne podloženú odpoveď na túto otázku.

Myslím si, že každý človek má od prírody zakorenenú prirodzenú vieru v seba, vo svoje schopnosti, vieru vo vlastnú silu, ktorá dokáže zmeniť životné podmienky nevyhovujúce pre neho či pre iných. Je to prirodzený ľudský pud, obrana človeka voči vlastnej nemohúcnosti a neschopnosti, ktorá by ho v istých prípadoch mohla stáť i vlastný život. Ak by totiž nikto neveril v seba samého, s najväčšou istotou by náš druh vymrel už pri zrode svojej existencie.

Nič nie je také silné ako sila ľudskej vôle, pretože ak si človek niečo zaumieni urobiť niečo naozaj zmysluplné, nie je také ľahké prekaziť mu jeho zámery. Samozrejme záleží od neho, ako veľmi túži splniť to, čo si zaumienil. Ľudia leniví a slabí, ktorí sa nedokážu premôcť k činom či k ich dokončeniu, len málokedy naozaj dosiahnu svoj cieľ.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, že vyniknúť medzi ostatnými v tom nekonečnom zástupe talentovaných a úžasne nadaných ľudí je skoro úplne nemožné. Možno nám v tom zabraňuje malé sebavedomie, niekedy zase kritika či nízke hodnotenie našej snahy. Vzdať sa však nepripadá do úvahy, pretože prúd povinností a nárokov ostatných, by nás za krátky čas úplne potopil. Každý predsa cíti prirodzenú potrebu prežiť svoj život v čo najväčšej spokojnosti v tomto uponáhľanom svete plnom súbojov a bojov o kúsok šťastia či pohody.

Mnohí ľudia však majú aj bohaté skúsenosti s tými, u ktorých takáto zdravá túžba zaujať výnimočné postavenie v spoločnosti hraničí až s posadnutosťou. Hovorím práve o takých, ktorých cieľavedomosť sa z rôznych príčin premenila na ctibažnosť, a sebavedomie na narcizmus až egoizmus. Takýto ľudia sú postrachom spoločnosti, pretože si ani neuvedomujú, že svojou nekontrolovateľnou túžbou po moci a uznaní utláčajú a ničia ambície všetkých naokolo. Preto je nevyhnutné, aby sme pri svojich ambicióznych plánoch mysleli aj na ostatných, ktorý nás bezprostredne obklopujú, aby sme neznepríjemňovali životy im i sebe, lebo všetky činy majú aj svoje následky.

Má teda pravdu motto našej stužkovej a budúcnosti? Myslím, že jednoznačne má. Som totiž presvedčená, že každý z nášho mladého kolektívu nesie v svojej torbe tú tzv. „maršalskú palicu“. Len dostať správnu príležitosť a nepremárniť ju! To je možno to najťažšie a ostatné už, verím, dokážeme vybojovať sami. Lebo okrem túžby niečo dosiahnuť nesieme v sebe aj kus usilovnosti a zvedavosti, ako vyriešiť problémy, ktoré sa ešte pred nás v živote postavia.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.