Čo znamená poézia pre dnešného človeka? Ak by ste sa ma opýtali na túto otázku, okamžite by som Vám odpovedala jediným slovom – nič. Poézia už v živote dnešného človeka nemá žiadne miesto. Viete si totiž predstaviť mladého človeka, ako vymení diskotéku za nejaké básne? Alebo ťažko pracujúceho človeka ako príde domov kde ho čakajú tri deti ako si sadne, trebárs, k Jankovi Kráľovi? Samozrejme, môže sa to stať, je to však málo pravdepodobné. Drvivá väčšina ľudí totiž nevidí knihu, nieto ešte poéziu ako je rok dlhý. Čím to však je? Znamená to, že poézia zaniká, že tu už nie je nikto, kto by čítal básne významných básnikov?
Skôr než sa pokúsim odpovedať na tieto otázky, je nutné priblížiť pojem „dnešný človek“. Ide o mladého človeka, o študenta, alebo o dôchodcu? Hovoríme o umelecky založenom človeku, alebo o karieristovi? Vek, pohlavie, zamestnanie alebo sociálne zázemie – toto všetko sú faktory, ktoré okrem iných ovplyvňujú vzťah človeka k poézii.
Hovorme chvíľu iba o mladých ľuďoch. Väčšina žiakov prečíta maximálne jednu knihu za polrok a aj to bude pravdepodobne len povinné čítanie. Keď im spomeniete poéziu, prevrátia oči a začnú nadávať na školu. V škole sme síce preberali diela autorov významných mien, no väčšinou sa písalo o roľníkoch, o národe a veciach, ktoré priemerného mladého človeka nikdy nezaujmú, možno už len preto lebo je to v škole. A škola rovná sa najväčší nepriateľ detí, aspoň v ich ponímaní. Mladí sa však nesnažia hľadať si iný druh poézie, ktorý by ich možno zaujímal. Pre nich je poézia už dávno mŕtva. Čím to však je? Tu už nie je vinná škola, toto je vina doby. Dnešná moderná doba spôsobila, že knihy sa dostali na okraj našich záujmov. Časy sa menia a s nimi aj ľudia. Prispôsobujeme sa novým technológiám, prijímame nové informácie, no zároveň klesáme na duchu a náš vnútorný svet zakrpatieva, práve tým že nečítame. Literatúru s poéziou totiž zatlačili počítače a iný druh zábavy, ktorý je ľuďom bližší než dobrá, poctivá poviedka, román alebo báseň. Dokázali by sme s tým niečo urobiť? Určite áno, je tu však háčik. Pohodlnosť. Televízia nám všetko naservíruje a nám sa stačí pozerať. Na Internete stačí „kliknúť“ a „surfujeme“. Avšak pri knihe a najmä pri básniach musíme čítať a rozmýšľať. Môžeme sa stotožňovať s autorovými myšlienkami, uvažovať čo chcel tým a tým veršom asi povedať a zároveň si vytvárame na veci vlastný názor. Knihy a básne môžu priniesť človeku oddych a zároveň mu poskytujú širší rozhľad. Obohacujú jeho vnútorný svet, a predsa ich číta len hŕstka ľudí. Sú to ľudia, ktorí vedia oceniť kvalitu. Pretože poézia je umenie. Umenie vyjadriť svoje myšlienky vo veršoch. Ja sama obdivujem básnikov ktorí toto dokážu.
Pohrávala som sa s myšlienkou, či by ľudia čítali básne, keby v nich bolo viac vulgárnosti, akcie, krvi – tak ako v niektorých filmoch, ktoré tak priťahujú milióny divákov. Pritiahla by poézia nových čitateľov, kebyže má takú obrovskú reklamu ako napr. momentálne často spomínaný DaVinciho kód ? Reklame by sa možno podarilo navrátiť literatúre taký úspech ako mala v minulosti. Veď si zoberme obdobie, povedzme, 100 rokov dozadu. Kam zmizli známe spolky básnikov, prečo už ľudia toľko nepíšu ? Veď tak ako aj vtedy, aj dnes by mohli vyjadrovať svoje názory, myšlienky k súčasnej dobe, mohli by písať o všetkom zlom ako aj dobrom čo sa vo svete deje. Je toho dosť, ale poézie stále menej.
Je teda asi potrebné dať vedieť, že poézia ešte stále žije. Ešte stále sú tu takí, ktorí dávajú prednosť knihe pred počítačom, pretože kniha im pôsobí väčšiu radosť a priestor pre vlastné myšlienky. Tým pádom poézia nezomiera, ani sa nikdy úplne nestratí. Pretože ako raz povedal Seneca – „Život je krátky, ale umenie dlhé.“
