Pomerne dobre si spomínam na obdobie svojej ranej mladosti. Na každodenné vstávanie a odchod do škôlky, kde sa v čase obedňajšej siesty muselo povinne spávať. Nie každý to mal rád. A tak, aby nás pani učiteľky aspoň trocha v postieľkach upokojili, čítavali nám rozprávky od výmyslu sveta. Patrili k nim Trojaké husličky, Snehulienka a sedem trpaslíkov, Popoluška a bez pochyby si spomínate aj na Soľ nad zlato.
Ak sa pamätám, soľ bola v tých časoch (aspoň podľa rozprávky) v každom kráľovstve. A raz, akoby mávnutím čarovného prútika, sa všetka stratila. Dovtedy nadbytková potravina, ktorou pokojne neopatrne plytvali kuchári, zmizla. Spočiatku im soľ vôbec nechýbala, no časom si bez nej nevedeli predstaviť jedlo. Kráľ, jeho dve dcéry i služobníctvo chorľavelo, boli by dali čokoľvek za hŕstku soli. Nevedno, čo by sa bolo ďalej stalo, keby sa nevrátila vyhnaná Maruška. A spolu s ňou aj drahocenná soľ. Znova bolo všetko v poriadku.Kuchári mohli variť, kráľ, kráľovná i princezné si dochuti zajesť a všetci boli razom spokojní. Vyliečili sa im choroby, uvedomili si, ako veľmi ju k životu potrebujú a určite si soľ začali vážiť oveľa viac.
Keď sa premiestnime do súčasného života, všade naokolo na nás číha najrôznejšia technika, stres, ustavične sa musíme niekam ponáhľať...Keď si splníme všetky povinnosti, nezostáva nám veľa času takmer na nič. A ako povedala mamina, už pomaly nemáme čas ani na vlastnú smrť! Preto si dovolím tvrdiť, že v 21.storočí to nie je soľ v pravom slova zmysle, ktorú nevyhnutne potrebujeme každý deň. Hmotným statkom sa totiž čoraz viac stávajú peniaze, bez ktorých je život naozaj ťažký. Ako hovorí novodobé české príslovie ,,prachy delaj človeka" Je to smutné, ale je to tak. Ak nemáte peniaze, môžete sa rozlúčiť napríklad aj s novým chrupom, ktorý by sa vám práve teraz pred Veľkou nocou tak nesmierne hodil. Máte jednoducho smolu.
Veľa ľudí túto skutočnosť pozná a zalieva ich vlna pesimizmu. Medzi nimi sa ale nájdu našťastie aj takí, ktorí si z toho nič nerobia. Predpokladajú totiž, že zbytočný stres a zlá nálada vyplývajúca z tejto nie veľmi lichotivej situácie nič nerieši.
,,Optimizmus je teplo", hovorí autor tohto výroku Jack London. A naozaj. Skúste si predstaviť, že slabo oblečení kráčate veľkou zimou. Ak budete myslieť na to, že vám je zima, bude vám ešte väčšia. Ak sa však sústredíte na horúci Havaj, začnete myslieť na teplé more, bronzový piesok a to, že vám je ešte stále chladno, zbadáte až po chvíli.
Nakoniec, ani nezbadáte ako, ocitnete sa skutočne niekde v teple, možno s primrznutým, ale predsa úsmevom na tvári. Čas vám ubehne rýchlejšie, než pri negatívnych myšlienkach.
Niečo podobné opisuje aj Silvova metóda, ktorá taktiež dáva do popredia pozitívne myslenie.
A môžete hádať, čo robia optimisti, keď sa nudia. No predsa vymýšľajú vtipy. Robia si žarty sami zo seba, zo spoločenskej situácie, z ekologických katastrof, zo spoločenských prešľapov i nešťastia druhých. Žarty, na ktorých sa následne ďalší smejú. Po smiechu sa človek cíti lepšie. Aspoň časť zlých myšlienok sa vytratí a nahradia ich dobré. Často začneme rozmýšľať o tom, ako sa vtip mohol ďalej vyvíjať, prípadne si ho uložíme do pamäte a použijeme v praxi.
Nie som si celkom istá, či by niekto mohol skutočne povedať, že smiech k životu vôbec nepotrebuje. Smiech je niečo, čo človek potrebuje presne ako soľ: v malých množstvách, ale intenzívne. A keďže toto vyjadrenie emócií je následkom zmyslu pre humor, dovolím si tvrdiť, že je to práve humor, ktorý je soľou života.