Akoby to bolo len včera. Skoré ranné vstávanie do škôlky, kde ma čakali raňajky, hračky, kamaráti, predobedňajšie prechádzky, obed...a spánok. Takmer nijaké dieťa sa naň netešilo, pravda, česť výnimkám. Ako 4-6 ročné deti sme totiž nemali skoro žiadne povinnosti. Jesť, zahrať sa a ísť do postele. Keďže spávať sa chodilo zavčasu a vstávalo sa až o jedenásť hodín na to, spánku smeako deti mali až-až. Preto niet divu, že spánok bol naozaj nedobrovoľnou súčasťou pobytu v škôlke.

Ako sme však postupne rástli a vyhrali sme boj o stoličku v triede budovy základnej školy, povinností pribúdalo. Nepriamo úmerne k vzrastajúcemu počtu povinností klesal počet hodín vyhradených na oddych a spánok.

Napriek tomu, že do školy mali žiaci chodiť vyspatí, aby zreteľne dávali pozor na vyučovaní, občas sa pritrafilo, že túžba dosnívať svoj raňajší sen bola oveľa mocnejšia ako hlas samej pani učiteľky. Zavreli sa nám oči a jednoducho povedané, žiaci po statočnom boji s neposlušnými viečkami, v ktorom, samozrejme, prehrali, nedobrovoľne, ale nutne zaspali.

A tak sa stalo, že učivo preberané na hodine sa v zošite dotyčných žiakov ocitlo až v dobe svojej neaktuálnosti, prípadne sa v nich neobjavilo vôbec. A problematika daného učiva zostala neodhalená.

Predsa len však existuje niekoľko učív, na ktoré si i Šípové Ruženky, i vždy aktívni šibali a neposedníci určite dobre spomínajú.

Chlap, hrdina, dub, stroj.
Žena, ulica, dlaň, kosť.
Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča.

Pamätáte sa? Veru áno, myslím na určovanie rodov podstatných mien. Mužský, ženský a, podľa môjho názoru, najobľúbenejší stredný. Práve jemu budem pár nasledujúcich riadkov venovať. Pýtate sa, prečo považujem akurát stredný rod za najobľúbenejší?

Nuž, pravdupovediac som mala tento rod vždy najradšej z prozaického dôvodu: kým pri ostatných dvoch rodoch som sa išla odušu naskloňovať podstatné meno, aby som určila vzor, na základe ktorého sa skloňuje (pravdaže vo väčšine prípadov sa mi pošťastilo trafiť tesne vedľa a to práve vtedy, keď som to nutne potrebovala), so stredným rodom som takéto preblémy nemala. Ako sa hovorí, kam habla, tam padla. Presne tak totiž dopadli všetky podstatné mená stredného rodu. Podľa toho, na aké písmeno sa v nominatíve končili, boli mnou prisúdené do jedného zo štyroch vzorov. Tu bola úspešnosť, na rozdiel od predošlých dvoch, oveľa vyššia – v 95 prípadoch zo 100 bola dokonca stopercentná.

Začalo sa to v štvrtej triede a pokračuje to doteraz, mesto-srdce-vysvedčenie-dievča si stále v kateórii najsympatickejší rod drží svoje prvenstvo. Dnes to už však nie je iba kvôli skloňovaniu.

Keď si spomeniem na tieto štyri vzory, druhé, čo mi príde na rozum, je istá postupnosť. V nej je na prvom mieste srdce. To máme v sebe ešte skôr, ako sa narodíme. Srdcom sa obvykle riadime a je to práve srdce, ktoré nás vedie do školy. Učiť sa, aby z nás niečo bolo.

Aby sme denne neabsolvovali len rutinnú cestu byt-škola-obchod-byt, zájdeme si sem-tam do mesta. Tu sa zrelaxujeme, posedíme s priateľmi, zažijeme vtipné i menej vtipné príhody, na ktoré o pár rokov s (kyslým) úsmevom na tvári spomíname. V meste naberieme aj nových síl, pretože je totiž čas na prácu, pre žiaka to znamená učenie. Snažiť sa v škole pracovať tak, aby sme boli spokojní v prvom rade sami so sebou. Odrazom našej vynaloženej snahy je vysvedčenie. Pre niekoho je deň rozdávania vysvedčení traumatizujúcim zážitkom, pre ďalších symbolizuje lážo-plážo.

Nech je tak či onak, každý potrebuje niekoho, s kým by sa o tieto pocity delil. Oporou chlapca sa v týchto i rôznych iných okamihoch stáva dievča. A oporou dievčaťa može byť...chlapča (keď sa už pohybujeme v tom strednom rode).

A tu sa to celé začína odznova: žena-ulica-dlaň-kosť.....teda,vlastne srdce-mesto-vysvedčenie-dievča. To bude tou únavou...