Každý sa cíti nepríjemne, ked sa márne snaží namáhať svoje lenivé bunky mozgové, aby sa mu podarilo niečo oslňujúce vymyslieť. To isté prežívam teraz ja. Čo vymyslieť, aby som ohúrila moju slovenčinárku, keďže naposledy mi to nevyšlo?

Napadá mi len jediná vec. Vec, ktorú každý dospelý nám študentom závidí. Áno, presne tak. Sú to prázdniny. Sladké dva mesiace ničnerobenia a leňošenia. Miestami sa stáva, že od nudy by aj študent rád chodil do školy. Horšie je, že pred týmto sladkým ničnerobením je strašný čas účtovania a nám školopovinným úbožiakom je do už dosť roztrasených rýk vložené mnohokrát nechcené vysvedčenie, ktoré je pre mnohých doslova biedne. Položme si však otázku. Kto alebo čo môže za všetku študentskú biedu...?

Myslím, že odpoveď je jednoduchá. No predsa profesori a škola. Po zaznení ich neľútostného výroku s jasnými slovami skazy: Poďte k tabuli!, sa roztrasie pomaly aj ten najmúdrejší žiak, česť výnimkám. Rodičia akosi nedokážu pochopiť, že to všetko majú na svedomí práve profesori. Veď oni vyvolávajú, kládu otázky, na ktorých zodpovedanie je potrebné prečítať aspon tridsať strán v učebnici, oni s radosťou zapĺňajú klasifikačný hárok mnohokrát pestrými číslicami. Niekedy darmo sa snažím vysvetliť rodičom, že pri pomyslení na matematiku mi stuhne krv v žilách, môj mozog je zrazu neprekrvený a rázne odmieta príjimať nové informácie, že sa neflákam, len je to otázka priorít. Toto rodičia nedokážu pochopiť, akoby trpeli predčasnou sklerózou. Veď aj oni boli študenti a chceli si užiť krásny študentský život.

Lesk života študentského nespočíva v trávení celého popoludnianad knihami a zošitmi, preplnenými profesorskými citátmi. Spočíva v užívaní si svojej mladosti medzi mladými ľuďmi, kde síce prídem o potešenie zo sínusu a kosínusu, nedostanem jednotku z dejepisu, nedozviem sa hlavné mesto nejakého zapadákova, kde sa tak maximálne muchy otáčajú, ale dozviem sa veľké množstvo iných vecí, tiež rovnako zaujímavých.

No aby som bola objektívna, musím uviesť, že škola má aj príjemné stránky. Či už ide o výbuchy smiechu pri vtipných reakciáach profesorov na trefné poznámky spolužiakov, alebo ich trapasy (nedá mi nespomenúť môjho bývalého, ale aj súčasného matikára), ich príbehy o matematických funkciách. Chcem zdôrazniť najmä to, ako nás škola pripraví do praktického života. Výroba ťaháku je zručnosť, bez ktorej sa zaobíde málokto. Veď aspoň vzdám úctu profesorke fyziky praktickým využitím jej definície: študent je ako prúd, hľada si cestu najmenšieho odporu. Na matematike získam dôležitú zručnosť, ako vypočítať kosínus 35 stupňov, keby som bola stroskotancom na nejakom ostrove bez dôležitého výdobytku civilizácie, akým je kalkulačka. Hmm...Super! Aspoň spravím názornú ukážku svojich vedomostí skupinke ľudožrútov, ktorí ostrov obývajú, a ktorí ma doslova od radosti zjedia. Vďaka tejto informácii prežijem kdekoľvek a čokoľvek.

No čo dodať k záveru? Treba uznať, že aj flákanie školy je považované za drinu. Veď už len štyri mesiace a konečne príde nami študentmi tak dlho očakávané dvojmesačné voľno. A či je škola základom života? Myslím, že na túto otázku má každý študent svoj vlastný a nemenný názor, ktorý je častokrát veľmi pozitívny.