ŠPORT AKO SÚČASŤ ĽUDSKÉHO NAPREDOVANIA

Je ešte šport športom? Kam siahajú hranice športu?

V tejto práci sa budem zamýšľať hlavne nad problematikou športu s pohľadu ľudského chápania, kam bezpochyby princípy etiky patria. Veď koniec koncov šport sa dá porovnávať s takými morálnymi hodnotami ako sú uznávané náboženstvá, ktoré predstavujú aspoň tu v Európe základné kamene morálky a etiky. Prečo odbočovať a vychádzať z tejto cesty?

Keď sa bližšie pozrieme na šport akýmsi orlím zrakom zistíme, že: „už to nie je to čo bývavalo.“ Akú úlohu tu vlastne hrajú fanúšikovia športu, alebo ľudovo povedaní sudi (rozhodcovia)? Kľudne môžem napísať a iste budú všetci súhlasiť s tvrdením, že sú veľkou časťou športového zápolenia, až na toľko, že sú tieto partície športu schopní ovplyvňovať výsledkami zápasov, alebo samotných rozhodcov. Ako keby to tí „chudáci“ rozhodcovia mali málo ťažké. Je to správne z pohľadu všestrannosti a bezstrannosti, robiť takéto zásahy v športe? A samozrejme nielen v ňom! Ale vráťme sa k problematike športu a etickými princípmi v ňom späté. Aspoň s pohľadu etiky to moc správne nie je, ale žiaľ deje sa to a čoraz častejšie rozhodujú o výsledkoch v športe nie len chybné kroky rozhodcov, či vedomé, alebo nevedomé, ale čoraz častejšie nekompetentní, alebo kvázi kompetentní, aj keď by to pochopiteľne nemali robiť, ale...

Na čo sú vlastne rozhodcovia? A čo korupčné aféry? Akej ešte väčšej drzosti sa šport ešte dožije? Žeby ruka v ruke? Bludný kruh, bez riešenia situácie? Fatálne zlyhanie nás ľudí? Mlčky prizerajúce vedenia zväzov či klubov? Dokedy to bude takto trvať? Veľa otázok, ale žiaľ málo odpovedí, tých ktorých sa to najviac týka. A zahrabávať pravdu hlboko pod zem. Ale už sa začína biť na poplach. Žeby strážcovia športu? Veru, myslím, že aj ľudia a aj fanúšikovia si čoraz častejšie začínajú uvedomovať skutočnosti: „Už to nie je to čo bývavalo“. Aj oni sú sklamaní s podvodov a korupčných afér a hľadajú stratenú morálku ako veľký princíp etiky a mravov v športe. Aspoň si ich uvedomujú. Veď šport stráca zmysel, keď sa bude takto OKATO a neférovo hrať!

Pozrime sa bližšie teraz na fanúšikov a rozhodcov, ktorí majú významný a veľký podiel o konečných výsledkoch zápasov, napr. v takej populárnej hre, akým je futbal. A tak isto sa zamyslím nad tým, aký obranný mechanizmus etiky v športe ešte v nás je.
Je krásne mať svoj koníček, je krásne mať svoj klub a v ňom stáť v dobách dobrých i zlých. Je príjemné mať svoj únik od problémov, ale je to vždy tak povznášajúci pocit? Možno zistíte čosi aj o zúfalstve, strachu, sklamaniu a len občasnému záblesku radosti. Je to akási vzájomná väzba medzi hráčmi klubu, akési spolucítenie, spolupatričnosti a vďaky. Ale nezachádzame v našich emóciách príliš ďaleko až za hranice etiky? Niektorí ľudia to možno nepochopia, ale skutočne existuje množstvo ľudí i celých rodín, pre ktoré je športový klub rovnakou súčasťou života ako pes, manželka, či žijúci starý rodičia. To pre lepšie pochopenie resp. nepochopenie niektorých činov nás ľudí nás fanúšikov športu. Práve títo ľudia najviac prežívajú víťazstvá, ale rovnako tak i porážky.

Aha a tu sa dostávame do spojitosti šport verzus náboženstvo. Šport je pre niekoho rituálom, modlitbou. A prečo tu v športe zlyhávajú etické princípy ako v spomínanom náboženstve? Veď: Každý šport, rovnako ako náboženstvo má pevne stanovené pravidlá, kde sa očakáva, že ich budú účastníci dodržiavať. Žiaľ nie vždy sa tak stáva. Alebo lepšie povedané nestáva? Ten kto ich nedodržuje je potrestaný. Sú ale spravodlivé tresty a dostatočné v dnešnom športe? Tak ako náboženský výklad sveta- bez hriechov, by nám mal šport dávať možnosť nahliadnuť do akéhosi ideálneho sveta, kde sa musia dodržiavať určité pokiaľ možné dané pevné pravidlá. Šport v nás prebúdza skrytú túžbu po spravodlivosti, ktorá, keď nie je dostupná v dennom živote, je dostupná (v ideálnom prípade) aspoň v športe. V športe rovnako ako v náboženstve (kňaz, šaman) existuje princíp zástupnosti. Všimnime si, že o národnej reprezentácii sa hovorí ako „o nás“, i keď nikto z nás nereprezentuje. Ale v každom prípade je to tak, že reprezentanti nás zastupujú, preto sme to „my“. Šport má jasne vymedzený priestor, kde sa rituál hry odohráva. Tak prečo poľaviť v morálnych a etických hodnotách tohto fenoménu? Prečo ísť v tomto prípade hlavou proti múru, alebo koľkokrát absurdne sami proti sebe? Ale predsa v nás ešte existuje niečo čo nedovolí absolútnej hlúposti a absurdite ale napriek tomu výtržníctva agresívnych fanúšikov výrazne neubúda. Ich chovanie ohrozuje bezpečnosť niektorých ľudí na štadiónoch a skoro vždy spôsobia nemalé škody na majetku. Na druhej strane hrubé jadro fanúšikov sa však stará o atmosféru na štadiónoch, predovšetkým hlasitým fandením, niekedy i vtipnými transparentmi či inými atrakciami a to napríklad k hre akou je futbal či hokej samozrejme patrí.