Šport ako súčasť napredovania (úvaha)

ŠPORT AKO SÚČASŤ ĽUDSKÉHO NAPREDOVANIA

Je ešte šport športom? Kam siahajú hranice športu?

V tejto práci sa budem zamýšľať hlavne nad problematikou športu s pohľadu ľudského chápania, kam bezpochyby princípy etiky patria. Veď koniec koncov šport sa dá porovnávať s takými morálnymi hodnotami ako sú uznávané náboženstvá, ktoré predstavujú aspoň tu v Európe základné kamene morálky a etiky. Prečo odbočovať a vychádzať z tejto cesty?

Keď sa bližšie pozrieme na šport akýmsi orlím zrakom zistíme, že: „už to nie je to čo bývavalo.“ Akú úlohu tu vlastne hrajú fanúšikovia športu, alebo ľudovo povedaní sudi (rozhodcovia)? Kľudne môžem napísať a iste budú všetci súhlasiť s tvrdením, že sú veľkou časťou športového zápolenia, až na toľko, že sú tieto partície športu schopní ovplyvňovať výsledkami zápasov, alebo samotných rozhodcov. Ako keby to tí „chudáci“ rozhodcovia mali málo ťažké. Je to správne z pohľadu všestrannosti a bezstrannosti, robiť takéto zásahy v športe? A samozrejme nielen v ňom! Ale vráťme sa k problematike športu a etickými princípmi v ňom späté. Aspoň s pohľadu etiky to moc správne nie je, ale žiaľ deje sa to a čoraz častejšie rozhodujú o výsledkoch v športe nie len chybné kroky rozhodcov, či vedomé, alebo nevedomé, ale čoraz častejšie nekompetentní, alebo kvázi kompetentní, aj keď by to pochopiteľne nemali robiť, ale...

Na čo sú vlastne rozhodcovia? A čo korupčné aféry? Akej ešte väčšej drzosti sa šport ešte dožije? Žeby ruka v ruke? Bludný kruh, bez riešenia situácie? Fatálne zlyhanie nás ľudí? Mlčky prizerajúce vedenia zväzov či klubov? Dokedy to bude takto trvať? Veľa otázok, ale žiaľ málo odpovedí, tých ktorých sa to najviac týka. A zahrabávať pravdu hlboko pod zem. Ale už sa začína biť na poplach. Žeby strážcovia športu? Veru, myslím, že aj ľudia a aj fanúšikovia si čoraz častejšie začínajú uvedomovať skutočnosti: „Už to nie je to čo bývavalo“. Aj oni sú sklamaní s podvodov a korupčných afér a hľadajú stratenú morálku ako veľký princíp etiky a mravov v športe. Aspoň si ich uvedomujú. Veď šport stráca zmysel, keď sa bude takto OKATO a neférovo hrať!

Pozrime sa bližšie teraz na fanúšikov a rozhodcov, ktorí majú významný a veľký podiel o konečných výsledkoch zápasov, napr. v takej populárnej hre, akým je futbal. A tak isto sa zamyslím nad tým, aký obranný mechanizmus etiky v športe ešte v nás je.
Je krásne mať svoj koníček, je krásne mať svoj klub a v ňom stáť v dobách dobrých i zlých. Je príjemné mať svoj únik od problémov, ale je to vždy tak povznášajúci pocit? Možno zistíte čosi aj o zúfalstve, strachu, sklamaniu a len občasnému záblesku radosti. Je to akási vzájomná väzba medzi hráčmi klubu, akési spolucítenie, spolupatričnosti a vďaky. Ale nezachádzame v našich emóciách príliš ďaleko až za hranice etiky? Niektorí ľudia to možno nepochopia, ale skutočne existuje množstvo ľudí i celých rodín, pre ktoré je športový klub rovnakou súčasťou života ako pes, manželka, či žijúci starý rodičia. To pre lepšie pochopenie resp. nepochopenie niektorých činov nás ľudí nás fanúšikov športu. Práve títo ľudia najviac prežívajú víťazstvá, ale rovnako tak i porážky.

Aha a tu sa dostávame do spojitosti šport verzus náboženstvo. Šport je pre niekoho rituálom, modlitbou. A prečo tu v športe zlyhávajú etické princípy ako v spomínanom náboženstve? Veď: Každý šport, rovnako ako náboženstvo má pevne stanovené pravidlá, kde sa očakáva, že ich budú účastníci dodržiavať. Žiaľ nie vždy sa tak stáva. Alebo lepšie povedané nestáva? Ten kto ich nedodržuje je potrestaný. Sú ale spravodlivé tresty a dostatočné v dnešnom športe? Tak ako náboženský výklad sveta- bez hriechov, by nám mal šport dávať možnosť nahliadnuť do akéhosi ideálneho sveta, kde sa musia dodržiavať určité pokiaľ možné dané pevné pravidlá. Šport v nás prebúdza skrytú túžbu po spravodlivosti, ktorá, keď nie je dostupná v dennom živote, je dostupná (v ideálnom prípade) aspoň v športe. V športe rovnako ako v náboženstve (kňaz, šaman) existuje princíp zástupnosti. Všimnime si, že o národnej reprezentácii sa hovorí ako „o nás“, i keď nikto z nás nereprezentuje. Ale v každom prípade je to tak, že reprezentanti nás zastupujú, preto sme to „my“. Šport má jasne vymedzený priestor, kde sa rituál hry odohráva. Tak prečo poľaviť v morálnych a etických hodnotách tohto fenoménu? Prečo ísť v tomto prípade hlavou proti múru, alebo koľkokrát absurdne sami proti sebe? Ale predsa v nás ešte existuje niečo čo nedovolí absolútnej hlúposti a absurdite ale napriek tomu výtržníctva agresívnych fanúšikov výrazne neubúda. Ich chovanie ohrozuje bezpečnosť niektorých ľudí na štadiónoch a skoro vždy spôsobia nemalé škody na majetku. Na druhej strane hrubé jadro fanúšikov sa však stará o atmosféru na štadiónoch, predovšetkým hlasitým fandením, niekedy i vtipnými transparentmi či inými atrakciami a to napríklad k hre akou je futbal či hokej samozrejme patrí.
Ale ako zaistiť, aby boli štadióny na Slovensku bezpečné pre všetkých? Napríklad v Anglicku sa s tím vysporiadali vďaka zákazom vstupov na štadióny pre problémových fanúšikov. Veru, namiesto toho aby podporili „svojich“ obľúbencov, hádžu po iných ľuďoch, či súperoch kamene a fľaše rozhodcov nevynímajúc. Hádžu kamene aj po vlakoch, autách, autobusoch. Ničia lavičky, maľujú sprejmi po stenách štadiónov, nechávajú na zemi, ale i na hracej ploche papiere, plechovky a fľaše. Je toto v poriadku? Prečo proti tomuto nikto nič nerobí? Toto rozhodne na štadióny nepatri a vlastne do celého športového sveta!

Veď je to samozrejme voda na mlyn častým bitkám a konfliktom medzi dvoma tábormi fanúšikov. Kto by si nechal nadávať a hádzať kamene a fľaše na súperových hráčov (teda „svojich“ – hold ľudia ako fanúšikovia)? Aj oni chápu „svojich“, ako keby tam boli oni sami, alebo to berú prinajmenšom za urážku povedzme na svoju rodinu. Žeby hádzanie polien pod nohy bolo teraz v móde? Veď nikomu sa to nevyplatí v reáli, lebo ten kolotoč sa stále točí. Čiže odplácaním a navyše takým istým spôsobom cesta asi nevedie. A čo robia kompetentní, vláda, majitelia štadiónov? Spia? Dokedy to budú tolerovať?

Teraz sa pozriem bližšie na zub rozhodcom. Rozhodca myslím, nie je len kľuč k rozhodovaniu o výsledku zápasu, ale aj kľúč k spravodlivosti, ako aj etike v športe o ktorej sa čoraz častejšie píše aj v masmédiách. On tvorí a predstavuje transfer pravidiel hry do reálnej hry, teda praxe. Žiaľ nie vždy to tak je a je čoraz častejšie zahalený rúškom korupčných afér a chybných verdiktov vyplývajúcich z toho. Za povšimnutie tu stojí úzka spojitosť medzi rozhodcami, hráčmi, funkcionármi, divákmi a peniazmi nevynímajúc ako pútač pozornosti tohto materiálneho sveta. Je tu znenazdajky hŕba faktorov, ktoré rozhodujú o zápasoch, výsledkoch a tým pádom aj k samotnej spokojnosti. A opäť otázka: Koho a čoho záujmy sa hája? Môžem teraz uviesť pár príkladov neetického správania práve vyplývajúcich z týchto faktorov, ktoré v dnešnej dobe veľmi veľa zavažujú v celkovom výsledku a prestíži, klubu, či federácie.

K etike športu rozhodne nepatrí ak napríklad sú nahnevaní fanúšikovia na rozhodcu nie preto, že zle píska (predsa len ak by naozaj zle pískal, pohoršenie by bolo na mieste a bola by tu veľká polemika o etike, alebo správnosti zásahu fanúšikov), ale preto, že „ich“ družstvo prehráva, tak je vonkoncom neetické hádzať po súperovi kamene a žiaľ aj po rozhodcoch. Väčšinou tým oponenti reagujú najsilnejším čím disponujú a to je silou kopancov a úderov do tvári. A ani policajti nemajú šancu veľkého zásahu, keď im zákony zviazali ruky a sú navyše v menšine, ale to je už o inom. Tu asi klin klinom nevybijeme. Ale prečo sa uberať len takýmto smerom? Možno by postačilo vyriešiť situáciu ponížením a znevážením tých výtržníkom slovom, zákazmi na štadiónoch, poukázaním na nemorálnosť a bezcharakternosť medializovaným spôsobom, čo by sa dotýkalo aj samotnej pobúrenosti spoločnosti a prípadnou lepšou výchovou tých mladších nepolepšených. Východiská určite sú, len tí kompetentní mlčia! Kto vie prečo? Veď aj tak si kalich horkosti vypijú tí nevinní až do dna! Zničené tribúny, neporiadok všade, zatvorené štadióny. Sankcie tým, čo za to nemôžu. Zdá sa, že černejšie mraky ani nemôžu byť nad športom, či už naším, alebo športom v zahraničí. Či už sú to aféry v talianskych či španielskych kluboch, tak zákonite musia byť aj u nás. Jasné, veď sú aj v susednom Česku, či Maďarsku. A tak populárny a nádherný šport je to. Či už ľudí zaujímajú len kauzy? Články s nadpismi: Tribúny zabíjajú atď...

A teraz ku príkladu sa pozrime rozhodcom do tváre. Iste, sú to len ľudia, ale... Veď práve, mali by ostať hlavne ľuďmi vo svojej súdnosti. Naviac každý divák i hráč je veľmi háklivý na to, keď jeho tým prehrá nespravodlivo. Vtedy sa často krát blízka nad hlavou rozhodcu, alebo čoho sme schopní, keď panuje nespravodlivosť a krivda? Teda v športe ako aj v náboženstve, nad pravidlami bdie akási oddelená osoba, rozhodca, ktorý nie len nedopustí, aby si účastníci robili čo chcú, ale ktorý má naviac právomoc tým, ktorí pravidlá porušujú ich sankciovať a udeľovať tresty. Občas si aj sami rozhodcovia koledujú o tresty!

A čo vedenia klubov? Sú nevinní? Zbavení právomoci? Nebodaj len tíško sledujú postavenie svojho družstva v tabuľke, ako keby sa ani nechumelilo. Čoraz častejšie pribúdajú články s podobnými nadpismi typu ako: „Slovan vyhral zaslúžene, bol aktívnejší a hnal sa viac za víťazstvom..., ale spôsobom urážok súpera pred i po zápase a v samotnej hre faulami a zákernými zákrokmi“. A to sa ešte môžeme dohadovať že aj niečím iným. Článok je potom ešte veľavravnejší keď sa tam napíše, že zápas sa celý odvíjal od „výkonov“ hlavného rozhodcu a jeho asistentov. A potom v rozbore hry ľudia krivo ohodnotení ťažko riešia prešľapy proti tomu, kde sa bez fair play nedá zvíťaziť? No čuduj sa svete... asi ma Slovan lepšie styky. Ale niekto z iného mesta iný fanúšik, či majiteľ sa dožaduje spravodlivosti. Snáď sa ešte stále oplatí bojovať. Úplne vás takéto skutočnosti deptajú.

Je pravda, že futbal je o góloch. Góly vábia fanúšikov. A fanúšikovia znamenajú peniaze, ktoré sú v dnešnom futbalovom svete bohužiaľ už možno dôležitejšie než samotná hra.. Stojí za to takto hrať a správať sa ako nám ponúka dnešná realita športu? Že kvôli túžbe zvíťaziť skoro zmrzačili protihráča, alebo herecky predviedli pád v pokutovom území? Určite nie!

Polemika na toto téma začína v poslednej dobe naberať na sebe čoraz viac na význame. Veď už sa začína uvažovať o všeličom. Žeby nejaké východiská? Profesionálni rozhodcovia, či videorozhodcovia? Predsa len všetko má svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky. Ale iste mi dáte za pravdu, aby tie pozitívne (konštruktívne) veci vynikali nad negatívnymi, alebo aspoň ich robili lepšími. A nie stavať základy práve na tých zlých (neetických). Ale vyriešenie situácie nedostaneme ako hotovú vec, tak je to aj zprofesionalizmom rozhodcov, či videorozhodcov. Predsa sme v dobe 21. storočia, kde technika a profesionalizmus má svoje miesto. Veď nesporne, športovci sú čoraz vyrovnanejší v súbojoch, rozhodujú centimetre, okamihy, ktoré niekedy nie je možné badať voľným okom. Tak prečo nedať technike zelenú kartu? Veď napríklad v tenise už zelenú videorozhodcovia dostali. Už aj hokejisti sú čoraz častejšie pod drobnohľadom videotechniky. A už aj vo futbale sa robia prvé náznaky. Prednedávnom UEFA povolila použitie kamier monitorujúcich bránkovú čiaru v zápasoch Ligy Majstrov. Videorozhodcovia majú aj odporcov, ktorý hlavne argumentujú tým, že by to iba kúskovalo a spomaľovalo hru pri protestoch a podobne. Ale je tu tá obava na mieste? Veď nemusela by sa využívať stále pri všetko, išlo by hlavne o sporné momenty. Veď keď už sme takí technicky zdatní, tak aké obavy? Videorozhodcovia by v reálnom čase poskytli presný a overený verdikt a basta – bolo by to spravodlivé, ihneď, bez emócií a podozrenia z podplácania, alebo ovplyvňovania výsledku pre čachre v stávkových kanceláriách.

Ešte sa vrátim k profesionalite rozhodcov, ako jednej z možnosti vykorenenia zlých neduhov zo športu. Tu až taký optimista nie som, i keď. Prečo môžu byť futbalisti profesionálny, poberať za to plat, tak prečo nie rozhodcovia? Ale stojí tu ďalšia otázka, kde sa zoberú na to peniaze? Keď nikto nechce dať... sponzori, kluby. A nakoniec, pomohlo by to očistiť hru? Kluby tu asi nepripadajú do úvahy, veď potom by bol len krôčik ku korupcii, keby sa kluby skladali na platy rozhodcov. Ľudia by ich ešte viac podozrievali. Takže, kde na to vziať peniaze? Pokiaľ viem profesionálny rozhodcovia sú len v Anglicku, kde úroveň a ponímanie napríklad futbalu je niekde inde ako u nás. V Taliansku ich pred časom s neúspechom stiahli a ostatné európske ligy sa do toho nehrnú. Asi sa ešte neprišlo na niektoré nezodpovedane otázky a taktiež k vypracovaniu nejakých pravidiel aj pre profesionalizmus rozhodcov.

Teraz už je len na nás, nás ktorí sa točíme okolo športu, alebo sa mu aktívne venujeme a spolupracujeme sa na jeho dotváraní a udávame mu tak hodnotu. Sme schopní dať športu správnu tvár? Alebo aspoň takú akú si šport zaslúži? A hra z fair play a iných etických princípov nám bude vytvárať úsmev na tvári a potešenie z dobre vykonanej práce a nezabúdať na pána Couberteina a iných, ktorí prichádzajú z myšlienkou Olympijských hier, myšlienkou jednoty sveta, športom proti (nielen) drogám. Očistiť tak začiernenú športovú dušu. A treba začať tam, kde popularita v športe naberá na význame, akým je napríklad futbal, hokej či tenis. Zároveň záverom práce by som chcel dodať: „Zamyslime sa nad etikou športu ešte raz!“