Pri vyslovení slova vojna si asi každý z nás predstaví hrôzu, utrpenie, bolesť, smútok, smrť nie jednej osoby, ale celých národov ba aj celého sveta. Vojna človeku zmení život od základov. A to nielen priamym účastníkom, ale aj ich rodinám a blízkym. To, čo tam videli, si my nevieme predstaviť ani v najhoršej nočnej more. Videli a prežívali smrť vojakov, svojich kamarátov, s ktorými sa možno len pred chvíľou rozprávali a tešili sa pri predstave na návrat domov. Nemali inú možnosť len sa zmieriť s krutou, no neodvrátiteľnou myšlienkou. Musia zabiť nepriateľa, lebo inak zabije on ich.

Vojna je o odvahe, ktorú musia vojaci preukazovať každý deň počas dlhého trvania vojny. Keď prežijú a dostanú sa domov živí, sú za svoje hrdinské činy vyznamenaní. Tá česť sa nedostane všetkým, lebo väčšina hrdinov padne v boji. No podľa môjho názoru tí, čo ho dostali, by boli určite šťastnejší, keby radšej nemali žiadne vyznamenania a nemali ani bezsenné noci.

Vo vojnách vždy zahynie obrovský počet ľudí. Vojaci a civilisti, ktorí zomreli kvôli zvráteným myšlienkam nejakého človeka. Sú to obete, ktoré zahynuli úplne zbytočne. Predstava moci, nadvlády, nadradenosti, no i nenávisť voči vierovyznaniu, či farbe pleti, viedla fanatické, choré hlavy vodcov bezhlavo do vojny. Napríklad Hitler si predstavoval, že svetu bude vládnuť jedna rasa, ktorá je nad všetky ostatné. Nepozeral na to, aké dôsledky to bude mať na ostatných ľudí, na celý svet.
Všetky vojny vznikli z prostého dôvodu. Vznikli v chorých mysliach ľudí, ktorí prahli po moci a vláde nad všetkými a všetkým. Boli takí krutí a samoľúbi, že nepozerali na utrpenie iných, ale iba na vlastný blahobyt a spokojnosť. Sú to ľudia, ktorí nemajú úctu k tomu najdôležitejšiemu – k životu.