Múdrosť a hlúposť. Dve obyčajné slová. Dve slová, ktoré bežne v živote a vo svojej reči používame: "A tá Jana? Hlúpa hus, trikrát jej musíš vysvetľovať, kým pochopí..." Dva pojmy, deliace ľudí do dvoch táborov - tábor múdrych a tábor hlúpych. Jasné, aj keď dosť zjednodušené. Môže však každý z nás tvrdiť, že vie presne, čo tieto dve slová znamenajú?

Sme deviataci, práve teraz sa rozhoduje, akým smerom sa budeme uberať, čo bude s nami ďalej. Ak si už sami nevieme rady, k slovu sa hlásia výchovní poradcovia a psychológovia. Nasledujú inteligenčné testy - krúžky, štvorčeky, testy, hádanky... Výsledky však prezradia akurát to, ako sme na tom s našimi vedomosťami a či sme vôbec schopní aspoň štipinku logicky uvažovať. Tak kto nám konečne povie, či sme múdri? Dá sa vôbec múdrosť merať?

"Viem, že nič neviem." Ktože to povedal? Už si nepamätám, isté však je, že to bolo dávno pradávno. A asi na tej vete niečo bude, keď nám ju obúchavajú o hlavu na každom kroku, a dokonca aj mne samotnému napadne práve v tomto momente. Čím viac sa človek obzerá okolo seba, tým viac neznámych a nepochopiteľných vecí objaví. A preniknúť aspoň do jednej z nich znamená spoznať množstvo drobností, o ktorých tiež ešte nič netušíme, a ktoré sa (aby sme to nemali také jednoduché) viažu na ďalšiu kopu záhad. A možno práve o tie ide. Jednou z mojich obľúbených kníh sú Záhady troch pátračov. Traja šikovní chlapci, ktorí nemajú nič lepšie na práci, než pátrať, hľadať, snoriť, objavovať... Načo im však to večné hľadanie bude? Ani si to neoblečú, ani sa z toho nenajedia... Žeby to bolo o svete? O tom, aký je pestrý, farebný, občas čudný, občas nudný, inokedy ohromne zábavný? O svete, ktorý je jednou veľkou herňou, kde vyriešenie jednej hry nám otvára dvere k stovke ďalších? Máme príliš malé hlavy na to, aby sa nám tam všetko poznané pomestilo. Ale prečo sa len tak voľne nehrať, keď máme možnosť?

Predstavte si, že by ste sa konečne mohli dostať na niekoľko dní do nejakého úžasného mesta ďaleko, ďaleko od Slovenska. Ktovie, či sa tam ešte budete môcť niekedy vrátiť. Ako by ste si to mesto užili? "Zaparkovaním" v prvých obchodoch, rovnakých na celom svete? Alebo by ste si spravili vychádzku mestom, zatúlali by ste sa medzi ľudí, lebo iný kraj, iný mrav a život obyvateľov je najlepším zrkadlom mesta? Či by ste tam pre zmenu vôbec nešli, veď kto by sa už len trepal kamsi s plnými kuframi, a čo keď vám niečo ukradnú a vôbec, veď neviete ani po anglicky, ani po nemecky, ako sa znovu nájdete, keď sa nedajbože stratíte?

Pamätáte si však z vašich ciest všetko, čo ste tam videli, počuli, zažili? Asi ťažko. Tak v čom je múdrosť ukrytá? Podľa mňa je to skôr v postoji k životu. V snahe zažiť čo najviac, využiť čo najviac možností, ktoré máme. V snahe neustále niečo spoznávať, jednoducho v záujme o veci, ľudí a o to čo sa deje okolo nás.

A čo povedať o hlúposti? Som už opatrný v tom, či niekoho nazvem hlúpym. Veď nie je hlupákom ten, čo len ovláda menej vecí a vie menej ako ja. Nemôžeme si pamätať všetko. Chvalabohu, nie všetci sme rovnakí, inak by sme sa unudili na smrť... Skôr ma rozčuľujú tí, ktorí napriek tomu, ako málo toho vedia, vedieť ani nechcú a svoje chyby si nepriznajú.

A nie je hlúposť prísť vlastnou ľahostajnosťou a pohodlnosťou o všetko to zaujímavé, keď stačí len natiahnuť ruku a chcieť?