Som obyčajné dievča pred tridsiatkou z milej veselej rodiny, s pekným ale troška ťažším detstvom, so stredným viac-menej bezproblémovým vzdelaním, s mnohými známymi ale aj viacerými skutočnými priateľmi, hyperaktívnej povahy, neidentifikovateľnej viery, s krásnymi aj smutnými a škaredými skúsenosťami a nakoniec s jasnými pravidlami ako žiť.

Poviete si, áááá mladá, sebavedomá kočka, čo si myslí, že za 29 a pol roka svojho „ťažkého“ života, s „úžasnými“ skúsenosťami už prežila všetko čo sa dá a chce nám tu dať návod ako „prežiť“.  Nie, len by som rada dokázala, že život ako taký je obrovský dar, ale každý by ho rád dostal ako „krásny naleštený cadillac bez jedného škrabanca“. Ale to je veľmi naivná a hlúpa predstava. Dostávame „šedý trabant v základnej výbave“ a je len na každom z nás aké „fáro“ z neho neustálym cibrením a zdokonaľovaním spravíme. Veď čo by sme nakoniec na tom svete robili? Žili na mäkkom obláčiku, od rána do večera sa usmievali na krásnych a milých ľudí, papkali pečené holuby lietajúce nad nami, namiesto do práce chodili na dlhé prechádzky ružovou záhradou, životný partner by sa „vyrábal“ na mieru a deti by nam nosil bocian.......?

Život nám predsa dáva šancu spoznat oveľa viac. Šancu vidieť, počuť, zažiť, skúsiť, milovať a hlavne vybrať si. Prečo odmietame prekážky, ťažké a smutné chvíle, bolesť, plač? Ved aj tieto skúsenosti nás formujú, posúvajú ďalej a robia silnejšími a životaschopnejšími bytosťami.

Ako by sme sa vedeli tešiť, keby sme nepoznali smútok, ako by nás vyliečil detský smiech, keby sme nepoznali bolesť detského náreku, ako by sme vedeli rozoznať dobro keby sme nepoznali zlo a ako by sme dokázali nekonečne milovať a vážiť si, keby nás občas niekto nesklamal.

A po daždi vždy vyjde slniečko a my sa môžeme usmievať na krásnych a milých ľudí, pokiaľ sa nimi obklopíme, papkat „pečené holuby“ na nedeľnom obede v reštaurácii, tráviť v práci iba naozaj potrebný čas a íst s celou rodinou na dlhé prechádzky čo i len na Železnú studničku, starostlivo si vybrať životného partnera, nech aj po dvadsiatejsiedmej známosti a z krásnej a silnej lásky priviesť na svet bábätko. Už sa vám nezdám až taká sebavedomá a poviete si „tá možno už naozaj niečo okúsila“?

Okúsila, prekúsala a prežila. A život milujem stále rovnako intenzívne a som pripravená čeliť všetkým prekážkam ktoré mi postaví, bojovať do posledných síl a hľadať a vychutnávať si stále to krásne, neopakovateľné, využiť šancu že som tu. Možno je to len raz, kto z nás to vie ?

Ja nemám čas ani chuť rozmýšľať ako to naozaj s tým životom a smrťou, dušou a telom, nebom a peklom, či bohom a osudom je. Sústredím sa na život, na každý prežitý deň, chcem využiť každú hodinu, nestratiť jedinú minútu a byť vďačná za každú sekundu. A prečo? Pretože som zažila dosť zlého, cítila dosť bolestného, videla dosť škaredého a milovala často toho nepravého, aby som pochopila že mi zostali len dve možnosti : vzdať sa a ukončiť to, alebo..... prežiť to naplno nech to akokoľvek bolí, postaviť sa, utrieť slzy, zhlboka sa nadýchnuť a proste ísť ďalej.

Viem, nie je to také jednoduché. Človek sa počas svojho života dostáva do takých neskutočných, zúfalých, niekedy neriešiteľných situácií, že vidí častokrát jediné východisko, proste odísť, vykašľať sa na všetko, veď „tam“ už problémy nebudú....
Veľmi by som si priala aby všetci ľudia mali dostatok síl a dôvodov vydržať a hlavne dostatok múdrosti pochopiť že žiť znamená zažiť.

Zamyslite sa spolu so mnou. Rozoberme si jeden ľudský život od narodenia po skonanie. Sme počas života viac šťastný a usmiaty, alebo sme viac vystavený jeho prekážkam a tvár nám zmáčajú slzy? Narodenie. Začína plačom. Je to hlásenie že sme na svete, alebo už prvý strach z toho čo nás čaká? Tak na to si vážne asi nikto z nás nespomenie. Ale o pár dní nastúpi prvý úsmev. Myslíte že sa ho naučíme ako druhý len tak? Nie, treba ho určite používať, tak to robím. A keď treba tak si aj poplačem, veď to sa dá aj od šťastia....

Prvé slová. „Mama“. Väčšinou naozaj úplne prvé, jednoduché, krásne a dôležité, takže sa jednoducho nedá zabudnúť a nech je akákoľvek, lebo ani ona nedostala návod ako sa to vlastne robí „byť mamou“, každý ju ľúbime jedinečným a veľmi silným spôsobom. Slovo „daj“ sa možno nenaučíme len z dôvodu častej výslovnosti, ale aj z dôvodu osvojenia si životnej filozofie „Daj a dostaneš“, alebo „daj a urobíš niekoho šťastným“. Pevne verím, že slovo „ľubim“ nás nikto naučiť nezabudne a verte že ho treba nielen často používať, ale aj ukazovať. Ako ukázať slovo? Aj to sa učíme ako malé deti. Objatím, úsmevom, pohladkaním, bozkom. „Ľúbiť neznamená každému o tom rozprávať, ale konať tak, aby každý videl že ľubim.“