Prvé kroky. Tak to už je prekážka. Koľko sa natrápime, koľko krát si udrieme zadok, či odrieme koleno a stojí nás to mnoho síl aj sĺz. A napokon vždy vstaneme a pokúsime sa o to znova a znova, až kým nestojíme sami a oboma nohami pevne na zemi. Nie je to náhodou ďalšia životná filozofia? Možno na tom niečo je. Keď už chodíme a rozprávame, tak to treba aj nejako zúžitkovať. „Dospelákom“ často nerozumieme a nemajú vždy na nás čas, ale s deťmi na piesku, alebo v škôlke sa to dá. A tak vznikajú prvé priateľstvá, založené na úplne jednoduchých princípoch, ale väščinou z jasnými pravidlami. Sú samozrejme spojené aj s prvým strachom, že o kamaráta prídeme, bojom o miesto v kolektíve a pasovaním sa s novými vedomosťami, ktoré naberáme v tom období obrovským tempom. Mám vyštudovanú pedagogickú školu, odbor učiteľka v škôlke a preto viem presne o čom hovorím. Vždy som s úžasom hľadela na detské kamarátstva, silné, úprimné a naozajstné. Skúsme si vyberať priateľov na jednoduchých ale zásadných princípoch, založených na dlhých rozhovoroch, bezprostrednom smiechu, úprimných slzách, spoločných „hračkách“ a malých tajomstvách. Možno sa vyhneme tým nesprávnym, tým čo nám berú energiu, tým, ktorí nám budú skôr či neskôr prekážkou.

Škola je nádhernou etapou života, čo sa väčšinou ukáže až neskôr a jej neopakovateľné čaro si pripomíname fotkami, vysvedčeniami, v najlepšom prípade stretávkami po X rokoch zo základnej či strednej školy. Mám v povahe byť organizátorkou takýchto stretnutí a preto môžem opäť z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že to vždy stojí za to. Hoci ma to stálo 3 mesiace zháňania kontaktov, hľadania vhodnej miestnosti a chutného menu, more času, telefonátov, bankových prevodov a nekonečného vysvetľovania, neľutujem a cez všetky prekážky som to už 3 krát dotiahla do úšpešného konca. A verte, že keď raz s niekým strávite pár rokov v jednej lavici, odpisujete na písomke z matiky, „zdrhnete zo školy“, zlámete lyže na lyžiarskom zájazde“, zo spolužiaka sa vykľuje skvelý chalan na prvú lásku a zažijete prvý bozk, alebo spolu všetci zmaturujete, to nie len tak, to sa predsa nedá zabudnúť.

No povedzme si úprimne, nie vždy to bolo také veselé. Opísať sa nedalo vždy a „baňa“ z písomky nepotešila ani rodičov ani nás, za pozeranie filmu u spolužiačky počas vyučovania sme tiež pochvalu nedostali, ten úžasný chalan, s ktorým sme mali byť spolu do konca života sa zrovna na lyžiarskom zájazde z nepochopiteľných dôvodov zamiloval do kočky z vyššieho ročníka a nejako sa zmenili aj naši rodičia. Stále po nás niečo chcú, z ničím nie sú spokojný, samé povinnosti a „musíš“, „nesmieš“ a „nepôjdeš“.

Na strednej sa už cítime dospelými a bohužiaľ často z najhoršími vlastnosťami „dospelákov“ vyrobíme aj najväčšie hlúposti. Spomeňme len prvé večierky a diskotéky s alkoholom, prvé čierne jazdy na otcovom aute, prvé tajné ochutnávky cigariet,v horšom prípade aj drog, prvé a hneď aj „úspešné“ milovania s rastúcim bruškom..... Koľko námahy nás stálo vymýšľanie, zatĺkanie, kombinovanie, vyhováranie doma, či v škole. Moja maminka zostala po rozvode so mnou a mojou sestrou sama. Mala som šesť rokov a nebolo to ľahké pre nás a ani pre ňu. Napriek tomu sa vždy pýta sama seba, ako z nás dokázala vychovať krásne, šikovné, citlivé a dobré dievčatá. Ja to viem. Napriek mnohým prekážkam, ťažkým chvíľam, niekedy pocitom beznádeje z nedostatku peniažkov, či samoty, nám dala to, čo stačí každému dieťaťu, či človeku. Lásku, dotyk, smiech, dlhé rozhovory, žiadne tajnosti, trpezlivé vysvetľovanienie, ale aj úprimné hádky, keď sa nám nechcelo učiť, či upratovať, alebo sme nedodržali čas príchodu domov a nevedeli sme pochopiť silu pocitu strachu a hnevu, ktorý ju v tej chvíli ničil.

Hnev a strach. Pletú sa nám pod nohy celý čas. Sú úzko spojené a predsa rozdielne. Hnev môže byť veľmi intenzívny, ale väčšinou vyprchá, alebo sa aspoň zmierni. Ale strach, ten je zákerný, často silnejší než čokoľvek. Strach o dieťa, strach zo straty rodičov či životného partnera, strach z choroby. Strach, ktorý ná s sprevádza celý život, zo straty zamestnania, straty domova, priateľov, lásky, strach z násilia, z hlúposti ľudí, samoty, beznádeje.

Kde sme nechali bolesť. Nie len fyzickú, tá sa dá odstrániť, ale psychickú, tú v srdci, na ktorú liek neexistuje. Musíme ju pretrpieť, ochutnať ju tak ako lásku či šťastie a bojovať s ňou. Keď stratíme niekoho, koho sme milovali, keď niekto zraní naše city, zradí priateľstvo, či zneužije dôveru, padnete na kolená, plačete a pýtate sa „prečo“? To sú chvíle, ktoré striedajú tie krásne a šťastné. Ale samozrejme, že tie pocity dokonale poznáte, veď to je ten test, tá štátna škúška z predmetu ŽIVOT. No odmenou nie je červený diplom, ale život, ktorý stál za to. Životný príbeh človeka, o ktorom bude každý hovoriť, spomínať a mať ho v srdci. Tak sa snažím žiť ja. Pracujem, študujem, pomáham priateľom, ľúbim svoju rodinu, milujem svojho partnera a budem aj deti, aj psa, obklopujem sa skvelými ľudmi, počúvam, čítam, píšem, chodím do prírody, tancujem, spievam, ale aj plačem, hnevám sa, kričím, ľutujem, nechápem, nevládzem, robím chyby, počúvam kritiku, znášam bolesť,ale som...

A budem šťastná, že keď sa raz pominiem, budete plakať, cítiť bolesť a smútok, ale spomienka na mňa vo vás vyvolá úsmev, radosť a dobrý pocit, že som prekážkou nebola, ale vždy vám ju pomohla prekonať.