Ak nájdete cestu bez prekážok, určite nikam nevedie

Som obyčajné dievča pred tridsiatkou z milej veselej rodiny, s pekným ale troška ťažším detstvom, so stredným viac-menej bezproblémovým vzdelaním, s mnohými známymi ale aj viacerými skutočnými priateľmi, hyperaktívnej povahy, neidentifikovateľnej viery, s krásnymi aj smutnými a škaredými skúsenosťami a nakoniec s jasnými pravidlami ako žiť.

Poviete si, áááá mladá, sebavedomá kočka, čo si myslí, že za 29 a pol roka svojho „ťažkého“ života, s „úžasnými“ skúsenosťami už prežila všetko čo sa dá a chce nám tu dať návod ako „prežiť“.  Nie, len by som rada dokázala, že život ako taký je obrovský dar, ale každý by ho rád dostal ako „krásny naleštený cadillac bez jedného škrabanca“. Ale to je veľmi naivná a hlúpa predstava. Dostávame „šedý trabant v základnej výbave“ a je len na každom z nás aké „fáro“ z neho neustálym cibrením a zdokonaľovaním spravíme. Veď čo by sme nakoniec na tom svete robili? Žili na mäkkom obláčiku, od rána do večera sa usmievali na krásnych a milých ľudí, papkali pečené holuby lietajúce nad nami, namiesto do práce chodili na dlhé prechádzky ružovou záhradou, životný partner by sa „vyrábal“ na mieru a deti by nam nosil bocian.......?

Život nám predsa dáva šancu spoznat oveľa viac. Šancu vidieť, počuť, zažiť, skúsiť, milovať a hlavne vybrať si. Prečo odmietame prekážky, ťažké a smutné chvíle, bolesť, plač? Ved aj tieto skúsenosti nás formujú, posúvajú ďalej a robia silnejšími a životaschopnejšími bytosťami.

Ako by sme sa vedeli tešiť, keby sme nepoznali smútok, ako by nás vyliečil detský smiech, keby sme nepoznali bolesť detského náreku, ako by sme vedeli rozoznať dobro keby sme nepoznali zlo a ako by sme dokázali nekonečne milovať a vážiť si, keby nás občas niekto nesklamal.

A po daždi vždy vyjde slniečko a my sa môžeme usmievať na krásnych a milých ľudí, pokiaľ sa nimi obklopíme, papkat „pečené holuby“ na nedeľnom obede v reštaurácii, tráviť v práci iba naozaj potrebný čas a íst s celou rodinou na dlhé prechádzky čo i len na Železnú studničku, starostlivo si vybrať životného partnera, nech aj po dvadsiatejsiedmej známosti a z krásnej a silnej lásky priviesť na svet bábätko. Už sa vám nezdám až taká sebavedomá a poviete si „tá možno už naozaj niečo okúsila“?

Okúsila, prekúsala a prežila. A život milujem stále rovnako intenzívne a som pripravená čeliť všetkým prekážkam ktoré mi postaví, bojovať do posledných síl a hľadať a vychutnávať si stále to krásne, neopakovateľné, využiť šancu že som tu. Možno je to len raz, kto z nás to vie ?

Ja nemám čas ani chuť rozmýšľať ako to naozaj s tým životom a smrťou, dušou a telom, nebom a peklom, či bohom a osudom je. Sústredím sa na život, na každý prežitý deň, chcem využiť každú hodinu, nestratiť jedinú minútu a byť vďačná za každú sekundu. A prečo? Pretože som zažila dosť zlého, cítila dosť bolestného, videla dosť škaredého a milovala často toho nepravého, aby som pochopila že mi zostali len dve možnosti : vzdať sa a ukončiť to, alebo..... prežiť to naplno nech to akokoľvek bolí, postaviť sa, utrieť slzy, zhlboka sa nadýchnuť a proste ísť ďalej.

Viem, nie je to také jednoduché. Človek sa počas svojho života dostáva do takých neskutočných, zúfalých, niekedy neriešiteľných situácií, že vidí častokrát jediné východisko, proste odísť, vykašľať sa na všetko, veď „tam“ už problémy nebudú....
Veľmi by som si priala aby všetci ľudia mali dostatok síl a dôvodov vydržať a hlavne dostatok múdrosti pochopiť že žiť znamená zažiť.

Zamyslite sa spolu so mnou. Rozoberme si jeden ľudský život od narodenia po skonanie. Sme počas života viac šťastný a usmiaty, alebo sme viac vystavený jeho prekážkam a tvár nám zmáčajú slzy? Narodenie. Začína plačom. Je to hlásenie že sme na svete, alebo už prvý strach z toho čo nás čaká? Tak na to si vážne asi nikto z nás nespomenie. Ale o pár dní nastúpi prvý úsmev. Myslíte že sa ho naučíme ako druhý len tak? Nie, treba ho určite používať, tak to robím. A keď treba tak si aj poplačem, veď to sa dá aj od šťastia....

Prvé slová. „Mama“. Väčšinou naozaj úplne prvé, jednoduché, krásne a dôležité, takže sa jednoducho nedá zabudnúť a nech je akákoľvek, lebo ani ona nedostala návod ako sa to vlastne robí „byť mamou“, každý ju ľúbime jedinečným a veľmi silným spôsobom. Slovo „daj“ sa možno nenaučíme len z dôvodu častej výslovnosti, ale aj z dôvodu osvojenia si životnej filozofie „Daj a dostaneš“, alebo „daj a urobíš niekoho šťastným“. Pevne verím, že slovo „ľubim“ nás nikto naučiť nezabudne a verte že ho treba nielen často používať, ale aj ukazovať. Ako ukázať slovo? Aj to sa učíme ako malé deti. Objatím, úsmevom, pohladkaním, bozkom. „Ľúbiť neznamená každému o tom rozprávať, ale konať tak, aby každý videl že ľubim.“
Prvé kroky. Tak to už je prekážka. Koľko sa natrápime, koľko krát si udrieme zadok, či odrieme koleno a stojí nás to mnoho síl aj sĺz. A napokon vždy vstaneme a pokúsime sa o to znova a znova, až kým nestojíme sami a oboma nohami pevne na zemi. Nie je to náhodou ďalšia životná filozofia? Možno na tom niečo je. Keď už chodíme a rozprávame, tak to treba aj nejako zúžitkovať. „Dospelákom“ často nerozumieme a nemajú vždy na nás čas, ale s deťmi na piesku, alebo v škôlke sa to dá. A tak vznikajú prvé priateľstvá, založené na úplne jednoduchých princípoch, ale väščinou z jasnými pravidlami. Sú samozrejme spojené aj s prvým strachom, že o kamaráta prídeme, bojom o miesto v kolektíve a pasovaním sa s novými vedomosťami, ktoré naberáme v tom období obrovským tempom. Mám vyštudovanú pedagogickú školu, odbor učiteľka v škôlke a preto viem presne o čom hovorím. Vždy som s úžasom hľadela na detské kamarátstva, silné, úprimné a naozajstné. Skúsme si vyberať priateľov na jednoduchých ale zásadných princípoch, založených na dlhých rozhovoroch, bezprostrednom smiechu, úprimných slzách, spoločných „hračkách“ a malých tajomstvách. Možno sa vyhneme tým nesprávnym, tým čo nám berú energiu, tým, ktorí nám budú skôr či neskôr prekážkou.

Škola je nádhernou etapou života, čo sa väčšinou ukáže až neskôr a jej neopakovateľné čaro si pripomíname fotkami, vysvedčeniami, v najlepšom prípade stretávkami po X rokoch zo základnej či strednej školy. Mám v povahe byť organizátorkou takýchto stretnutí a preto môžem opäť z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že to vždy stojí za to. Hoci ma to stálo 3 mesiace zháňania kontaktov, hľadania vhodnej miestnosti a chutného menu, more času, telefonátov, bankových prevodov a nekonečného vysvetľovania, neľutujem a cez všetky prekážky som to už 3 krát dotiahla do úšpešného konca. A verte, že keď raz s niekým strávite pár rokov v jednej lavici, odpisujete na písomke z matiky, „zdrhnete zo školy“, zlámete lyže na lyžiarskom zájazde“, zo spolužiaka sa vykľuje skvelý chalan na prvú lásku a zažijete prvý bozk, alebo spolu všetci zmaturujete, to nie len tak, to sa predsa nedá zabudnúť.

No povedzme si úprimne, nie vždy to bolo také veselé. Opísať sa nedalo vždy a „baňa“ z písomky nepotešila ani rodičov ani nás, za pozeranie filmu u spolužiačky počas vyučovania sme tiež pochvalu nedostali, ten úžasný chalan, s ktorým sme mali byť spolu do konca života sa zrovna na lyžiarskom zájazde z nepochopiteľných dôvodov zamiloval do kočky z vyššieho ročníka a nejako sa zmenili aj naši rodičia. Stále po nás niečo chcú, z ničím nie sú spokojný, samé povinnosti a „musíš“, „nesmieš“ a „nepôjdeš“.

Na strednej sa už cítime dospelými a bohužiaľ často z najhoršími vlastnosťami „dospelákov“ vyrobíme aj najväčšie hlúposti. Spomeňme len prvé večierky a diskotéky s alkoholom, prvé čierne jazdy na otcovom aute, prvé tajné ochutnávky cigariet,v horšom prípade aj drog, prvé a hneď aj „úspešné“ milovania s rastúcim bruškom..... Koľko námahy nás stálo vymýšľanie, zatĺkanie, kombinovanie, vyhováranie doma, či v škole. Moja maminka zostala po rozvode so mnou a mojou sestrou sama. Mala som šesť rokov a nebolo to ľahké pre nás a ani pre ňu. Napriek tomu sa vždy pýta sama seba, ako z nás dokázala vychovať krásne, šikovné, citlivé a dobré dievčatá. Ja to viem. Napriek mnohým prekážkam, ťažkým chvíľam, niekedy pocitom beznádeje z nedostatku peniažkov, či samoty, nám dala to, čo stačí každému dieťaťu, či človeku. Lásku, dotyk, smiech, dlhé rozhovory, žiadne tajnosti, trpezlivé vysvetľovanienie, ale aj úprimné hádky, keď sa nám nechcelo učiť, či upratovať, alebo sme nedodržali čas príchodu domov a nevedeli sme pochopiť silu pocitu strachu a hnevu, ktorý ju v tej chvíli ničil.

Hnev a strach. Pletú sa nám pod nohy celý čas. Sú úzko spojené a predsa rozdielne. Hnev môže byť veľmi intenzívny, ale väčšinou vyprchá, alebo sa aspoň zmierni. Ale strach, ten je zákerný, často silnejší než čokoľvek. Strach o dieťa, strach zo straty rodičov či životného partnera, strach z choroby. Strach, ktorý ná s sprevádza celý život, zo straty zamestnania, straty domova, priateľov, lásky, strach z násilia, z hlúposti ľudí, samoty, beznádeje.

Kde sme nechali bolesť. Nie len fyzickú, tá sa dá odstrániť, ale psychickú, tú v srdci, na ktorú liek neexistuje. Musíme ju pretrpieť, ochutnať ju tak ako lásku či šťastie a bojovať s ňou. Keď stratíme niekoho, koho sme milovali, keď niekto zraní naše city, zradí priateľstvo, či zneužije dôveru, padnete na kolená, plačete a pýtate sa „prečo“? To sú chvíle, ktoré striedajú tie krásne a šťastné. Ale samozrejme, že tie pocity dokonale poznáte, veď to je ten test, tá štátna škúška z predmetu ŽIVOT. No odmenou nie je červený diplom, ale život, ktorý stál za to. Životný príbeh človeka, o ktorom bude každý hovoriť, spomínať a mať ho v srdci. Tak sa snažím žiť ja. Pracujem, študujem, pomáham priateľom, ľúbim svoju rodinu, milujem svojho partnera a budem aj deti, aj psa, obklopujem sa skvelými ľudmi, počúvam, čítam, píšem, chodím do prírody, tancujem, spievam, ale aj plačem, hnevám sa, kričím, ľutujem, nechápem, nevládzem, robím chyby, počúvam kritiku, znášam bolesť,ale som...

A budem šťastná, že keď sa raz pominiem, budete plakať, cítiť bolesť a smútok, ale spomienka na mňa vo vás vyvolá úsmev, radosť a dobrý pocit, že som prekážkou nebola, ale vždy vám ju pomohla prekonať.