Malý príspevok ku článku od filozofa štrukturalizmu Mukařovského – podstata výtvarných umení

Na úvod svojej práce, by som si dovolil otázku: „K čomu je potom umelecké dielo, okrem toho, že nás vytrháva z každodenného života?“

Dovolím si poznamenať, že umelecké dielo tak ako iné diela (môžeme v tomto zmysle uvažovať o dielach praktického významu pre každodenný život človeka) vzniká zámerne. Ale jeden rozdiel medzi praktickou zámernosťou diela a umeleckou zámernosťou je taký, ako vysvetľuje Mukařovský, že praktické veci sú urobené zámerne (napr. pero je na písanie) ale dielo umelecké je motivované konkrétnym cieľom, ktorý je nasmerovaný na pozorovanie samotného umeleckého diela. Umelecké dielo je produktom ľudskej ruky a ľudského chcenia, naproti tomu, že prírodný predmet má tvar, ktorý je produktom prírodných síl. Predmet je zbavený svojej funkcie a teda je zmenený zámer tohto predmetu len nazeraním na neho alebo jeho úpravou. Ako dôkaz pridáva príklad, kde pri prvom styku s novou vecou bez skoršieho oboznámenia sa s jej funkciou prežívame podobný pocit.

Cieľom úžitkového predmetu je jeho funkcia, niečo na čo bol určený a cieľom umeleckého diela je ono samo. „Rozdiel medzi umeleckým dielom a prírodným predmetom nezáleží v tom, ako predmet vznikol, či pri jeho vzniku sa zúčastnila ľudská ruka a vôľa, ale v utváraní predmetu, ale v utváraní predmetu samotného.“ „Zámernosť robí z umeleckého diela znak nepodriadený žiadnemu vonkajšiemu účelu, ale sebestačný znak ktorý má v človeku vzbudiť istý postoj voči skutočnosti“. Ďalším faktom uvažovania u Mukařovského je to, že umelecké dielo je schopné v nás vytvárať také nálady, ktoré pri samotnom plánovaní diela neboli. V pozorovaní umelecké diela má vnímateľ záľubu. Kontrast v pozorovateľovi umeleckého diela vyvoláva aj moment nepáčenia sa, ale aj tak na pozorovateľa umelecké dielo pôsobí. Pre umelecké dielo je charakteristické snaha u vnímajúceho premýšľať nad dielom, spojiť ho s konceptom vlastných hodnôt a postojov, ktoré vo svete postupne nadobudol. Umelecké dielo dokáže teda veľmi veľa v človeku po stránke osobnostnej zmeniť.

Ja si osobne myslím, že každé umelecké dielo, ktoré vychádza na svetlo sveta, nemôže ublížiť nikomu z nás pokiaľ nie je cieleným výsledkom tvorby nejakého ideológa – „dogmatistu“. V umeleckom diele ide hlavne ako som už spomenul o zasiahnutie nás ako celku v rámci určitých reflexií, ktoré sú vždy výsledkom uvažovania vnímajúceho nad umeleckým dielom, či už ide o výsledok práce (umelecké dielo) maliara, sochára, spisovateľa, ale aj murára, kuchára, pekára, či cukrára. Umelecké dielo obsahuje (vynímajúc dorozumievací znak v rámci ľudskej komunikácie – jazyk) udalosť, ktorá vyjadruje city autora – umelca, ktorý je preň nástrojom pre vyvolanie záujmu u poslucháča či pozorovateľa – vnímateľa umeleckého diela. Umelecký znak teda poukazuje na postoj človeka ku celej skutočnosti, nejde len o to, aby nám dielo niečo sprostredkovalo, tak ako jazyk . Pri vnímaní napríklad diela výtvarného, ak sa oslobodíme od všetkého „vchádzajúceho v naše zmysli a myseľ“ , teda ak sa sústredíme len na vnímanie diela samého o sebe, dielo odhalí, vyvolá určité skúsenosti, ktoré sme prežili, ale je tu aj okrem iného akési „otváranie sa“ umeleckého diela vnímateľovi. Dielo pôsobí a pracuje s doterajšou skúsenosťou vnímateľa, vytvára akýsi svet prežitkov v ľudskom subjekte, a tým aj vytvára a môže aj meniť postoj ku svetu. Umelecké dielo je schopné odkrývať svet významov, zobrazuje svet ako sieť významov. Aj tu by sme mohli potvrdiť myšlienku Mukařovského ako skutočný fakt a to, že umelecké dielo je chápané ako znak.

Autor umeleckého diela svoju umeleckú prácu uskutočňuje reflexiou okolitého sveta, udalostí, obrazu, premýšľaním, proste sumou všetkých prežitkov, ktoré prebiehajú nielen vo vnútornom svete umelca, ale aj u každého bežného človeka a to práve preto, že cítenie a rozum sú nám od prírody dané. Autor umeleckého diela dielo tvorí prostredníctvom hry. Hry v zmysle kompozície diela, harmonizácie prvkov (ako objektov diele), či ich zjednotením. Jadro umeleckého diela je reflexívne vnímanie, preto dielo mení, provokuje, prelamuje bariéry v našom cítení. Mukařovský porovnáva, pokúša sa zachycovať vzťah výtvarného umenia vo vzťahu k iným umeniam. Poukazuje na to, že niektoré umenia sú dynamickejšie. Pričom materiál, ktorý sa pri tvorbe týchto diel používa by nemal byť obmedzený, práve naopak, materiál vymedzuje ten-ktorý druh umenia. Materiál by mal provokovať k tvorivosti. Napríklad „materiálom“, s ktorým báseň pracuje je čas. V predchádzajúcich etapách boli rozdiely v samej podstate, ale v rozdieloch medzi jednotlivými druhmi umení je podľa autora v materiály (pravdepodobne tu ešte nie je zahrnutý konceptualizmus, ale tento prejav „výtvarného“ umenia by tiež mohol byť v tejto teórii zahrnutý v sfére divadla). Ďalej rozdiel je vo vnímaní zmyslami (literatúra asi sotva môže pôsobiť na zrak). Materiál by však nemal byť obmedzením, ale mal by provokovať umelca. Ďalej tu máme fakt, že v dnešnej dobe dochádza k presahom v jednotlivých druhoch umenia, teda výtvarné sa spája z divadlom a filmom a dochádza k zapojeniu všetkých zmyslov vnímateľa. A výtvarné diela sa dejú v čase a nie je možné v niektorých prípadoch ich postrehnúť v jednom momente a v niektorých prípadoch sú tvorené a priori so zreteľom na ich postupný zánik. Na záver Mukařovský poukazuje na miesto výtvarného umenia v živote človeka, a to, že výtvarné umenia môžu slúžiť a slúžia k potešeniu ako i citu. Môžu ďalej slúžiť i ku propagácii myšlienok alebo zásad a môžu vykonávať i úlohy iné.