Vyznanie lásky

Narkoman, ktorý žije zavretý, uväznený vo vlastnej mysli - v tme, v temnom, prázdnom svete, v kanály, v pivnici. Ani nie tak žije, ako dožíva. Dožíva v smútku, v žiali a v bolesti, v samote, bez svetla, bez vzduchu, smädný, hladný, nevládze, je chorý. Umiera. Je s tým zmierený, vlastne chce umrieť, lebo nevidí zmysel života a bytia na tomto svete. Vidí len tmu a obraz svojej smrti v strede tej nekonečnej tmy. Potrebuje nutne dávku drogy, drogy, ktorá ho spasí, lebo je smrteľne závislý a bez nej umrie.
A keď si dá svoju dávku a droga mu prejde žilami, srdcom, pľúcami a mozgom, skrátka celým telom, tak zrazu je všetko iné. Myseľ sa otvorí, svet sa zmení. Všetko zlé zrazu neexistuje. Žiadna uzavretá miestnosť ale krásna zelená lúka, modré nebo, číra voda, čistý vzduch vonia kvetmi, slnečné lúče sa odrážajú na vodnej hladine, príjemné teplé počasie v prenádhernej prírode, bezstarostný krásny život, blaho, radosť, láska, zdravie, šťastie, večne sýty, nikdy smädný, božský raj. Všetko len to najlepšie a najkrajšie na svete, všetko čo je pre človeka dôležité.

A ja som ten narkoman a ty si moja životne dôležitá droga. Ty si vzduch, životne dôležitý kyslík, ktorý dýcham, voda, ktorú pijem, jedlo vďaka, ktorému som vždy sýty, teplo, ktoré ma hreje, keď mi je zima, zem, po ktorej kráčam, svetlo, vďaka ktorému vidím cestu, cestu do večného raja. Večný raj, v ktorom je tak krásne zaspávať s tvojím menom na perách. Ty si celý svet okolo mňa a z toho vyplýva, že si vlastne celým mojím životom. Ty si celý môj život a zmysel života a keď sa ťa nemôžem dotknúť, keď ťa necítim, nevidím, nepočujem, nevnímam, keď nemám „dávku“ , keď nevidím úsmev, ktorý je ako vychádzajúce slnko - rozžiari tvár všetkým ľuďom na zemi, tak umieram, tak život pre mňa ani nie je životom. Je pre mňa len tým dožívaním v tmavej, opustenej pivnici, uväznený vo vlastnej mysli. Vtedy pomaly a bolestivo umieram a každá jedna sekunda strávená na svete bez teba je len ďalším klincom do mojej rakvy.