Modernosť spočíva v tom, že potrebujeme čoraz menej času na cestu cez oceán a čoraz viac času na cestu do kancelárie alebo do továrne

Pokrok ide vpred nezadržateľnou rýchlosťou. Keby sa priemerný človek z 18. storočia prechádzal po uliciach dnešného veľkomesta asi by sa bál každého kto by prešiel okolo. Ľudia sa ráno ponáhľajú do práce a večer zasa domov. Dnes už nikto nežije pomalým, kľudným životom, snáď iba vidiečania na samotách a lazoch v kopcoch neporušenej prírody. Zoberte si napríklad našu mestskú hromadnú dopravu. Preplnené autobusy sa ráno valia plnými ulicami. Na každej zástavke ľudia doslova vypadávajú z otvorených dverí a ďalší sa chcú silou-mocou dostať dnu, aby nedajbože nezmeškali hodinu o ktorej musia byť v práci. Ale kto za tento chaos, ktorý nastáva každé ráno v každom väčšom meste môže? Vodiči autobusov? Tí sú radi, že vôbec nejakú prácu majú, a že sa nemusia každé ráno tlačiť v autobusoch, pretože keď nastupujú do práce ešte vonku nikto iný nieje!
V minulosti, keď ešte autá a autobusy boli iba snom, si každý ráno zobral bicykel alebo nasadol na svoje vlastné nohy a vybral sa s kľudom a pohodou do práce. Nikde ho nespomaľovali nekonečné dopravné zápchy, ktoré s takou obľubou vznikajú dnes v dôsledku nedostatočnej priepustnosti našich ciest. Nezriedka sa stalo, že človek ani nemusel chodiť ďaleko, aby sa dostal do svojho zamestnania. Existovali malé rodinné podniky, ktoré si ľudia stavali rovno cez ulicu. Ale tieto časy už dávno pominuli. Postupne ako bežali roky, mestá sa rozrastali a tým sa aj vzďaľovali továrne od robotníkov, ktorí museli prechádzať čoraz väčšiu trasu každé ráno do práce. Potom do toho vstúpil vynález auta, ktoré vtedy bolo neoceniteľnou pomôckou hlavne pre bohatých. Zrazu sa žiadna trasa nezdala tak dlhá a tak neprekonateľná ako predtým. Na cestách vtedy nejazdilo nič, iba niekedy sa do cesty priplietol nejaký kôň s kočiarom. Ale to pre auto nepredstavovalo žiadny problém. Postupne ako roky išli ďalej, áut pribúdalo a zrazu cesty mali nízku priepustnosť. Množili sa aj dopravné nehody, pretože vznikali problémy s nedostatkom miesta. Preto sa cesty začali rozširovať, ale v priebehu rokov sa stalo, že niektorému mestu proste došli financie, a tak sa s rozširovaním prestalo a zabudlo sa na to. Ale ako sa pri uliciach stavali ďalšie a ďalšie domy a mesto ďalej rástlo vnikol neriešiteľný problém. Na zväčšenie cesty už nezostalo miesto. Ale do mesta stále prúdili ľudia a tým sa zvyšoval aj počet áut. A tak to zostalo aj do súčasnosti. Centrá bývajú zapchaté od veľkého počtu áut.

Z toho vyplynul ďalší problém, čo spraviť s veľkým počtom križujúcich sa ciest. Prišiel vynález semaforov, ľuďom sa to zdalo ako geniálne riešenie, zabraňovali zrážkam a chaosu na križovatkách, ale neuvedomili si jednu vec. Semafory ľudí zdržujú. Takže sa nám zlúčili dva faktory, nízka priepustnosť ciest a dlhé rady na križovatkách. Výsledkom je veľká kalamita v centrách miest, pretože sú svetlá navešané na každej križovatke na ktorú cestou natrafíme. Ďalším významným faktorom je sneh. Ak ho napadne dostatočné množstvo a odhŕňacie autá ho nestihnú do dopravnej špičky odhrabať stane sa ráno katastrofa. Autám aj autobusom sa šmýka, nikto nevie čo má robiť, adrenalín každému pracuje na plné obrátky, aby náhodou do niekoho nevrazil. Ale nájdu sa aj taký tzv. „samovrahovia“, ktorí idú stovkou po zľadovatenej ceste a nezriedka sa stane, že do niekoho nabúrajú a tým ešte prispejú ku všeobecnému chaosu na ceste. Tieto problémy však nikoho nezaujímajú, ľudia ktorí by s tým mohli niečo spraviť, proste povedia že na také niečo nie sú financie. A veľakrát majú pravdu. Takáto situácia sa dá jedine riešiť vystavaním diaľničného obchvatu okolo miest, čo je veľmi nákladné riešenie. Keby v minulosti ľudia mysleli aj do budúcnosti, takáto situácia by sa nikdy nestala.
V cestovní na dlhšie vzdialenosti hlavne cez more bola, aj je iná situácia. V minulosti sa využívali hlavne lode poháňané veternou, poprípade ľudskou energiou. Najstarší moreplavci sa len veľmi pomaly blížili ku kontinentu ktorý vlastne ani vôbec nepoznali. Táto vzdialenosť ktorú mi prekonávame pohodlnejšie, ako keby sme cestovali vo svojom vlastnom aute a zvládneme ju za niekoľko hodín, im trvala niekoľko týždňov, ba dokonca mesiacov. Bola to veľmi drsná cesta, na ktorú námorníci pristupovali iba vďaka vidine veľkého bohatstva, ktoré ich čakalo za oceánom. Takýto spôsob cestovania pretrvával až do vynájdenia parného stroja, kedy sa začali vyrábať lode poháňané parou, týmto sa kvalita tohto druhu cestovania veľmi zlepšila. Možno cesta netrvala o veľmi kratšie, ale námorníci alebo už pasažieri nemuseli vykonávať namáhavú činnosť a proste sa len viezli. Neskôr to bol vynález spaľovacieho motora, ktorý ešte väčšmi zrýchlil cestovanie, ale napriek všetkému to bolo stále cestovanie loďou. Najväčší rozmach medzikontinentálneho cestovania zaznamenala história po vynáleze lietadla. Rapídne poklesol čas potrebný na prekonanie tejto vzdialenosti a kvalita cestovania taktiež stúpla.

Ibaže to bolo aj je veľmi finančne nákladné a obyčajný človek si to len tak dovoliť nemôže, preto bola stále najviac využívaná lodná doprava. Dnes môžeme využiť výhody nadzvukového cestovania a v dôsledku časového posunu medzi Európou a Amerikou môžeme prísť do Washingtonu o hodinu skôr ako vyrazíme z Londýna. Cena tejto alternatívy každým rokom klesá a tým sa viac a viac približuje obyčajným ľuďom, pre ktorých je cena za jednu letenku Cocordom nepredstaviteľná. Zatiaľ najprijateľnejšie riešenie cestovania za oceán zostáva cesta loďou alebo podzvukovým lietadlom. Kvalita aj pohodlie cestovania sa počas rokov výrazne menili. Ak zoberieme mestskú hromadnú dopravu, jej kvalita rok od roku klesá, naproti tomu cestovanie za oceán sa výrazne zlepšuje. A teda čím väčší pokrok ako ľudstvo dosahujeme tým viac sa myslí na dopravu na dlhé vzdialenosti na úkor každodennej najbežnejšej dopravy.