Rok čo rok k nám prichádzajú pomaly a nenápadne. Je to tak, najkrajšie sviatky roka sa opäť blížia, už môžeme počítať dni. Radostné, čarovné, bohaté, pokojné, láskyplné.....Iba jediné sviatky v roku majú toľko prívlastkov – Vianoce...

Striebristé chumáčiky vločiek lietali a ligotali sa jedna po druhej. Na oknách boli namaľované mrazivé rozprávky. Rozprávky, ktoré boli výplodom mojej fantázie. Majú ešte to isté čaro aj po tých pár rokoch čo prešlo? Už nie. Presťahovali sme sa a okná už nezamŕzajú, ako kedysi. Už predo mnou predsa nikto neskrýva darčeky, nikto mi nezatajuje pravdu a nikto mi nekáže veriť. Ako malý som však veril. V škole sme si o tom veľa hovorili a spolužiakov brat dokonca Ježiška videl! „Vyparil sa kdesi za skriňou, no bol tam!“. „Keď tam bol, tak nemám prečo neveriť“, myslel som si vtedy. Na niečo som zabudol... že by Santa Claus? Christkind? Ježiško? Alebo ešte inak? Ani si neviem predstaviť, koľko detí verí! Sklamú sa? Ja myslím, že ani nie. Možno aj áno, ale nikto im to nepovie. Ale aj tak mi to nedalo, aj tak som to nechápal: „Ako to všetko môže stihnúť“, pomyslel som si. Všetko bolo v poriadku, žiadne neveriacke myšlienky, okrem toho, ako to všetko stíha, ma netrápili. Až prišli moje asi ôsme Vianoce a „načapal“ som tetu, ako balí darčeky, rýchlo vypla svetlo a zakryla ich perinou, no semienko nedôvery už bolo navždy zasiate a rástlo.....To bolo na sviatkoch to krásne... Viera v niečo nevídané. V niečo, o čom som nikdy nebol na 100% presvedčený.

Vianočné koledy, kapustnica, stromček a pod ním hŕba darčekov. To sú veci, ktoré ma napadnú hneď po slove Vianoce. Prešlo ešte pár rokov, kým som si uvedomil, kto je za darčekmi a žeby som mal asi aj ja niečo darovať. A keďže si všetko nechávam vždy na poslednú chvíľu, moje prvé darčeky a musím to spomenúť, lebo stále sa na tom smejem, keď si na to spomeniem, boli: Voda po holení, ktorú som už nikdy nevidel( až raz, keď som začul, že by bola dobrá do ostrekovačov)-neviem čo tým myslel,- stála asi 30 korún. Mame som kúpil krém Marína a sestre, na to si nespomínam, ale viem určite, že to bol gýč, ako vyšitý. Mali sme na to vtedy asi nos. Ja som v tie „prvé“ Vianoce dostal kazetu a omaľovánku (to som bol tuším v piatej triede) „Čistíme si zúbky“. Z pochopiteľných dôvodov som tú kazetu nikdy nepočul celú, lebo hneď úvodná pesnička ma dostala do kolien. Mala priliehavý názov a to „Čistíme si zúbky“, táto fráza sa tam opakovala v každej druhej vete. A tak, keď z času na čas sa chce mama posmiať, tak len výbuchom smiechu zahlási: „Vyčistili ste si zúbky?“ a zaujme vážnu pózu z omaľovánky. Ale dosť opisov mojich Vianoc, ktoré sa stali prelomovými.

To čo je dnes, sa mi vôbec nepáči. Neviem prečo, ale ako si sa to všetko krásne vo mne pomaly vytráca, celá ta atmosféra, naivita, pokoj. Chcel by som, aby sa to vrátilo. Musím myslieť na milión vecí, z každého rohu sa na mňa valí komercia. Po rokoch, ktoré prešli som zistil, že sú niečím iné. Chýba im to čaro, viera. Očakávanie, prekvapenie a radosť. Po rokoch, ktoré prešli som prišiel aj na to, že ma viacej teší šťastie iných ako moje. Čím to je? Dospievam? Zistil som, že to nie je všetko len o mojich darčekoch. A pomaly prichádzam na to, že Vianoce nie sú vôbec o darčekoch. Celé Vianoce sú skôr o tom božskom pokoji, rodine plnej lásky, rozváňajúcich medovníčkoch, a všakovakých maškrtách, ktoré mám tak rád. Tá vianočná nálada, všade cítiť tú atmosféru, zima, smiech, porozumenie a radosť. Radosť z prítomnosti tých, ktorých máme radi. Na toto všetko sa teším ja... Je to neopísateľný pocit, iný, ako hocikedy pred tým.