Lenže, keď už som teda ten dospelý, neznamená to, že môžem robiť čo len chcem? Že som konečne sám zodpovedný za svoj život? Keď je to tak, mal by som vedieť čo chcem od života. Koniec koncov, tie minúty čo práve odbili a už sa nevrátia, patrili predsa môjmu životu. Nech premýšľam ako chcem, nech sledujem tok vecí, stále sa mi vracia iba jediný obraz. Snažím sa sledovať, ako to zvládajú iní dospelí. A stále sa mi opakujú isté modely ľudí. Vidím obraz človeka, čo dovolil nepodstatným veciam stať sa dôležitými povinnosťami v ktorých sa nakoniec on sám utopil. Človeka, čo sa ženie za peniazmi, aby nimi zaplatil sny, ktoré už dávno stratili svoju cenu. Človeka, čo trávi mnoho času mimo rodiny s cudzími, aby potom, až konečne príde domov, našiel cudzinca aj vo vlastnej posteli. Človeka, čo verí, že pozná hodnotu vecí a pritom jeho vlastná hodnota prudko klesá, alebo ich ani sám nezastáva. Človeka, čo až sa raz obzrie, aby bilancoval svoju cestu, nájde pracovné a iné úspechy, no prázdne publikom. A ja? Kam spejem a kam sa rútim ja? Predsa do dospelosti...

Som skutočne už aj ja dospelý? Dívam sa okolo seba. Cez víkend strávim prácou i desať hodín, a táto práca ma nenapĺňa, tá nikdy nikoho nespasí a to „dôležité“ sa už do môjho harmonogramu nevtesná. Spím príliš dlho, v snahe dospať stratený čas a pritom mi unikajú krásne okamihy s blízkymi. Snažím sa nájsť si čas na knihu, ale nakoniec skončím pri počítači. Želám si konečne odpísať na emaily, ktoré prišli ešte v Januári, ale cítim, že plameň v mojom vnútri zhasína a ja nemám o čom písať, že nevládzem a že sa mi nechce.

Áno, môžem všetko, čo len chcem. Lenže ja nechcem a prečo je to tak? Čo je dôvodom tej revolty? Len nemôžem prísť na to, čo vlastne chcem a čo má a čo nemá hodnotu. Keď už som ten dospelák, čo má byť teda mojou prioritou?
“Ale asi by ma tá dospelosť rýchlo prestala baviť. Ja si ešte pár rokov poštudujem“ uzatváram moje myšlienkové pochody! Práca je dobrá, na získanie zodpovednosti, podedala raz mudra Romana. A asi je na to niečo pravdy...
Tak veru, aj mňa tá dospelosť rýchlo prestáva baviť. Pretože kým som bol „nedospelý“ mal som čas a trpezlivosť na mojich priateľov a blízkych. Keď sa zo mňa stala dospelý, toto miesto prebrali zodpovednosti a práca.

A tak milý svet, aj mňa tá dospelosť rýchlo prestala baviť. Radšej budem „puberťákom“ v náručí niekoho, kto bude moje výstrelky a túžbu žiť aspoň trochu bohémsky a neviazene ako Holden, len tak...bezhlavo tolerovať a chcieť so mnou preživať. Alebo íSť na koniec sveta s mojimi priateľmi, než dospieť v práci do štádia, z ktorého už niet úniku. Práca sa hľadá veľmi ťažko, lenže dobrí a blízki priatelia (a rodina) ešte ťažšie.

Myslím, že to bol Charles Chaplin, kto povedal, že aby sme sa mohli stať dospelými, musíme byť najprv deťmi. Ja osobne si myslím, že aby sme sa mohli stať dobrými dospelými, musíme nechať žiť jedno malé dieťa aj v nás. A nevynechať žiadnu zamrznutú mláku uprostred chodníka...