V diele Anna Kareninová sa autor zaoberá najmä emancipáciou. Táto bola v 19. storočí a najmä na začiatku 20. storočia v strede záujmov. Niektorý s ňou súhlasili a presadzovali ju, iný ju zásadne odmietali a všemožne proti nej bojovali. Medzi týmito skupinami dochádzalo k prudkej výmene názorov a väčšinou víťazili tí, ktorí nesúhlasili, keďže ich bolo viac. Ženy o takom niečom neuvažovali, síce sa našlo pár výnimiek, ale ostatné boli spokojné so svojim životom a nevedeli, že by možno mohli žiť aj lepšie.

Žena bola celý čas pokladaná za nesvojprávnu a nesamostatnú bytosť. Do sobáša za ňu zodpovedal otec, potom manžel. Prináležalo jej nerovnocenné postavenie po boku muža. Bolo vnímaná ako jeho dcéra, manželka a matka. Nemohla aktívne zasahovať do spoločenského a politického života. Jediné prirodzené povolanie pre ženu bolo materstvo.

Aj veľkí filozofi známi svojimi revolučnými myšlienkami nemohli pochopiť právo ženy na slobodu a vzdelanie. August Comte, zakladateľ pozitivizmu a sociológie, sa domnieval, že je nezvratnou biologickou skutočnosťou, že žena nie je schopná tak veľkej intelektuálnej aktivity ako muž a akúkoľvek ekonomickú aktivitu ženy mimo rodinu považoval za nevhodnú. A francúzsky osvietenec Jean Jacques Rousseau pokladal za prirodzený, a teda večne platný princíp, že žena sa zúčastňuje na živote spoločnosti len prostredníctvom muža. Jej vzdelanie sa malo riadiť iba tým, aby bola užitočná mužovi a rodine. Aj Lev Nikolajevič Tolstoj obdivoval tohto filozofa, riadil sa niektorými jeho myšlienkami, ale k tejto sa nepripojil. Mal istotne iné názory na túto spornú tému. Alebo len písal to, o čom sa v spoločnosti hovorilo a robilo. Možno si ani neuvedomoval, že píše o nejakej slobode žien a ich túžbe po vzdelaní.

Tolstoj sa o emancipácii v Anne Kareninovej vyjadruje aj priamo. Je to na obede u Oblonskovcov, kedy sa petrohradská spoločnosť, prevažne muži vyjadrujú o vzdelaní žien. Takmer všetci súhlasia s tým, že žena nemôže zastávať vysoké funkcie, lebo toho nie je schopná a keby chcela, tak iba preto, že baží po peniazoch a sláve. Je tam aj Kitty, ktorá im chce oponovať, povedať o Varenke, ale vtedy má oči iba pre Levina, čo je škoda.

Najväčším a najodvážnejším pokusom o emancipáciu však bol životný príbeh samotnej Anny Kareninovej. Anna sa snažila zbaviť nešťastného života v manželstve útekom k milencovi. Čo sa však potom zmenilo na jej postavení? Len málo. Síce už žila s tým, koho milovala, ten ju však tiež nechápal. Nemohol pochopiť, že túži len po jednom, aby ju miloval. Anna sa snažila byť preňho tou najlepšou. Prečítala asi všetky knihy a vďaka svojej dobrej pamäti si to všetko aj zapamätala. A keď mal Vronský nejaké problémy, vedela mu na ne odpovedať skôr, ako ostatní. On jej, pravdaže neveril a uveril, až keď mu to ukázala v knihe. Takto ju podceňoval a to všetko len kvôli nejakým hlúpym predsudkom.

Čo by sa asi bolo stalo, keby za zamilovala do iného, lepšieho človeka? Bola by s ním šťastná a neskončila by svoj život tak ako skončila? Možno len v našej fantázii, lebo Tolstoj už od začiatku mal jasne určené, že hlavná hrdinka zomrie.
Skúsme ale zaloviť v našej fantázii a predstavme si niečo iné. Čo by urobila Anna, keby ženy už vtedy neboli závislé od mužov? Utiekla by od manžela a nepotrebovala by na to nijakého milenca. Alebo by odišla od Vronského a neutrápila sa preňho. Ženy však v tom čase mali ešte ďaleko od samostatnosti. Anna nemohla opustiť manžela, lebo by nemala kde žiť, nemal by sa kto o ňu starať, nemala by peniaze, lebo všetky mal manžel a nemala sa ani čím uživiť, keďže nič nevedela. Pre toto isté nemohla opustiť ani milenca. Jej situácia bola naozaj bezvýchodisková.

Ešte šťastie, že v dnešnej dobe je to už iné. I keď ešte aj dnes po storočí môžeme hovoriť o diskriminácii žien.