Takí sme my, Slováci

S dobrotou v srdci a prirodzenou ľudskosťou sme sa narodili, aby sme rozžiarili každý kútik ľudskej duše, aby sme s radosťou spoznávali nových ľudí, aby sme boli dobrými priateľmi a tešili sa z maličkostí. Ktosi nám nadelil priebojnosť, aby sme boli plnohodnotní a úspešní v tom, čo robíme.

Neznášame pokrytectvo a ohováranie, chceme byť vzorným príkladom pre ďalšie generácie. Tak nám to bolo dané.
Lenže doba sa mení, lásku, dobrosrdečnosť a príjemnú povahu vystriedali sebectvo, chamtivosť, krutosť, arogantnosť, závisť. Nie sme takí, akých nás chceli mať naši predkovia.

Ženú nás dopredu peniaze, postavenie, titul. ,,Niekto som a niečo znamenám“, myslíme si, že sme takto skutočne šťastní. Ale pritom sa len utápame v problémoch, ktoré si sami spôsobujeme.
Rodinnú večeru nahrádza posedenie v hostinci, prácu a zodpovednosť vystrieda život na ulici... Nie sme dostatočne silní na to, aby sme vzdorovali nesprávnym príkladom a okolnostiam doby.

,,Tí zvonka“ nás zmenili. Zaslepenosť „najvyšších“ nás doviedla k strate toho pravého „slovenského“ života. Už ani k národu sa nechceme priznať. Už ani jazyk nevieme používať. Už nechceme byť Slováci.
Kedysi za slovenskú kultúru, jazyk i národ bojovali osobnosti, ktoré si splnili povinnosť a ostali pravými Slovákmi, dnes sa však vzdávame všetkých pokladov, ktoré oni museli pre nás vybojovať.

Nehovorím, že je zlé, že sa posúvame dopredu. Práve naopak, aspoň si o nás nikto tam v cudzine, ktorej sa tak chceme vyrovnať, nebude myslieť, že žijeme v jaskyniach a lovíme divú zver, a nebudeme sa musieť hanbiť povedať „Áno, ja som Slovák!“ Nemali by sme sa vzdať niečoho, čo nám už od narodenia patrí- hrdosti a čestnosti!
Neprestať byť človekom v mieste, kde som sa narodil, kde som vyrástol a kde ma naučili žiť je zo všetkých vlastností najdôležitejšia.

Snáď si to raz uvedomíme. Len dúfam, že nie príliš neskoro...