Farby a chute mladosti

Sme mladí. Každý nám mladosť závidí. Každý si hovorí: „Keby som znovu mohol chodiť do školy“. Prečo chcú byť mnohí mladí? Čo ich vábi na mladosti? Je pravda, mladosť je krásna, ale nie je to život s ružovými okuliarmi, bezstarostný. Aj mladý človek je postavený pred problémy, musí ich riešiť. A mnohé sa ho dotýkajú oveľa hlbšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Mladý človek spoznáva svet, život v ňom a tiež plno rozporností, ktoré život prináša. Ťažko sa orientuje v zákonoch určených dospelými, nechápe ich, považuje ich za zbytočné. Niektorí mladí, najmä tým, že majú „dobrú“ výchovu, sa vyradia z kolektívu mladých. „Mladí majú bezstarostný život,“ tvrdia dospelí. Dospelým sú cudzie problémy mladých. Tieto problémy nepovažujú za problémy a oháňajú sa svojimi problémami. Je naozaj iba veľmi málo dospelých, ktorí sú schopní pochopiť problémy mladých. Ale práve takí dospelí sú pre mladých hodnotnejší, sú vzormi aj keď ostatní ich považujú za bláznov.

Farby a chute mladosti

Prastarý pohár po predkoch, ktorý si plníme životom. Plníme si ho kvapkami dažďa, ktoré každým rokom skôr dopadnú na hlavu, plníme ho krvou z prvých jaziev, prvými písmenami abecedy, prvými láskami a sklamaniami. Skladáme doň každú hrudku zeme, ktorú rozšliapeme, každý lúč slnka, ktorý nám páli oči, každé slovo a každý vzdych. Zmestí sa doň veľa. Materiál sa prispôsobí, preliači myšlienkami cez steny pamätí. Chodíme s ním všade do divadla, na záchod aj k moru do Bulharska. A podvedome ho stále opatrujeme ako diamantovú sviatosť, ktorá vždy svieti inak a vždy žiarivejšie a prenikavejšie. Pokiaľ musí dážď dlho padať na naše tváre, zabúdame naň často jeho krehké okraje naštrbíme. Ale s každým vdychom, s každým krokom ho potrebujeme viac a viac. Hasíme si smäd po mladosti. Kvapká nám na srdce spomienkami a maže súkolia bytia ako najkvalitnejší olej. Vie byť aj brzdou – pred posledným krokom do priepasti nás zastaví kvapkou, v ktorej sa jagá invalidná lienka v krabičke zápaliek pod detskou postieľkou.

Svoj pohár ešte stále plním. Očami lížem kvapkajúcu miazgu stromov, hltám pach a špinu, potím smútok, na rany si kvapkám radosť, slopem treskot zvonov a nedeľňajšiu polievku, čakám na svoju lásku, chodím autobusom, čakám, kedy vykvitne mach na strechách domov, stojím v rade na mandarínky a každý večer sa pýtam kníh, prečo zomierajú takí ľudia ako Apolinaire. A každé ráno, keď otvorím oči, sa pozerám na biely strop a zastavené hodiny nad stolom a zabúdam, že som mladý. Jednoducho sa zobudím a som tu. Ospalý, strapatý, mladý. S pohárom od otca ešte stále poloprázdnym a túžbou, aby to tak bolo večne. Aby bolo všetko stále také krásne. Čierne zapáchajúce hrudy, v ktorých sú zalepené diamanty. Vyryžované zrnká slnka, ktoré sa trbliecu aj v tme. Otvorené kanály na ceste, ktoré treba obísť. Matissové farby na fasádach plesnivých domov. Poskakujúca pokrievka hrnca, v ktorej kypia vône, a ktorá mi trieska o hlavu, akoby mi chcela niečo povedať.

Epifánie – Imants Ziedonis

Ďaleko zabehne zajac do lesa? Iba do prostriedku, ďalej už v skutočnosti beží z lesa.

Len sa nechystaj, že si hlboko vnikol a vnikáš ďalej. Len nebuď taký sebaistý. Vnikáš hlboko do hlbín tohto sveta a odrazu vychádzaš na druhej strane. Ani si nevedel, že si bol v strede. Keby si bol vedel, možno by si sa ani nebol hnal ďalej.
Je to čudné, že stred (stred vesmíru a sveta, aj každý iný) – ozaj ja to čudné, že stred je neobývateľný. Ľudia sa dostanú až k nemu – prenikajú cezeň a sami o tom nevedia.

A veď najhlavnejšie je ostať na polovici, na polceste, na polslove. Najdôležitejšie leží na polomere – k stredu. Keď sa po inom polomere od neho vzďaľuješ, už ťa unáša odstredivá sila a začínaš vychádzať von.
Život sa rovná priemeru, teda dvom polomerom. Tvorivý život je len jeden polomer. Je to polomer, ktorý unáša do stredu.
Ak sa kamarátiš s fľašou, s radosťou by si ju postavil na stôl. No iba polovica fľašky je tvoja radosť. Do polovičky do nej vchádzaš, potom už ideš von.

Voľačo je iba v strede fľašky, v strede života, v strede priateľstva.
Tak je to v láske, tak je to v priateľstva aj v pocite slobody.
Lenže nevieme, kde je stred, kde je prostriedok. Preto je taký vyľudnený. Žijeme na krajoch.
Keď sa nachádzame uprostred lásky, je nám to ešte stále málo, chceme ísť ďalej, a sami o tom nevediac, z nej vychádzame.
Presne tak je to aj s pocitom slobody. Keď sme slobodní a šťastní, chceme viacej, myslíme si, že stred je ešte pred nami – no v skutočnosti je už za nami a ideme už von.

Kto povie zajacovi, aby bežal len do polovice lesa?
Kto povie pijanovi, že opiť sa z polovice fľašky je príjemnejšie, ako sa opiť z celej?
Kto povie slovu, že ho niekedy môže poraziť pol slova?
Kto im to povie?

O manželstve

Milujte sa navzájom, ale neurobte si z lásky svojej putá: Nech je radšej živým morom medzi brehmi duší vašich. Napĺňajte jeden druhému čašu, ale nepíjajte z jednej čaše. Dávajte jeden druhému zo svojho chleba, ale najedávajte z toho istého pecňa. Spievajte a tancujte spolu a buďte veselí, ale doprajte jeden druhému, aby bol sám, tak ako struny lutny sú každá osve, hoci sa všetky chvejú tou istou melódiou.

Dávajte svoje srdce, ale nie do rúk druhého, lebo srdce vaše môže spočinúť len v ruke Života. A stojte pri sebe, ale nie príliš tesne jeden pri druhom, lebo stĺpy chrámové stoja každý zvlášť. A dub a cyprus nerastu jeden v tieni druhého.

O deťoch

Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Sú synmi a dcérami túžby života po sebe samom. Prichádzajú z vás, ale nie sú od vás, a hoci sú s vami, nepatria vám. Môžete im dať svoju lásku, ale nie svoje myšlienky, lebo ony majú svoje myšlienky. Môžete dať príbytok ich telám, ale nie ich dušiam, lebo ich duše prebývajú v príbytku budúcnosti, ktorý vy nemôžete navštíviť ani len vo sne. Môžete sa usilovať byť ako ony, ale nechcite ich urobiť podobnými sebe, lebo život ani nejde späť, ani nezostáva pri včerajšku. Vy ste luky, z ktorých vaše deti vyletujú ako šípy.