Keďže moja prvá úvaha vyzerala ako stiahnutá z internetu, túto úvahu som sa rozhodol napísať z hlavy a z pár, možno nepresných, myšlienok, ktoré si pamätám z kníh, ktoré sa týkajú danej témy. Knihy som už vrátil, tak sa vopred ospravedlňujem za možné nejasnosti. V tejto úvahe sa budem venovať téme, ktorej som sa venoval aj v predchádzajúcej úvahe s tým, že teraz si dať viac záležať na jej obsahu. Tému by som nazval „Ako pomôcť rodičom, pri protidrogovej výchove ich detí“. Nebudem písať o štatistikách, o rôznych výskumoch atď. Budem písať len o tom, ako by som ja, ako učiteľ vplýval na rodičov, aby s deťmi hovorili o celosvetovom probléme nazývanom „DROGA“.

Čím tak asi začať. Je dôležité miesto, kde sa s rodičmi na danú tému budem baviť. Problém, ktorý chcem s rodičmi riešiť je taký široký, že obyčajné rodičovské zduženie nebude stačiť na jeho pokrytie. Na druhej strane si skúste predstaviť, koľko rodičov by prišlo na diskusiu s učiteľom o drogách mimo rodičovského združenia. Dnešný svet je veľmi rýchly, všetko sa kamsi ženie a berie so sebou aj rodičov, ktorí potom možno nie uvedomelo, strácajú čas na to najcennejšie čo majú, na svoje deti.

Rodič vo výchove dieťaťa je dôležitejší ako učiteľ. Tak kde sa s rodičmi stretnúť? Mal by učiteľ si dohadovať schôdzky s rodičmi jednotlivo? V čase a mieste, kde to vyhovuje rodičom? Je táto téma až taká dôležitá, aby učiteľ obetoval tak veľa hodín za svojho času? Odpoveď je áno. Ale úprimne. Koľko učiteľov by toto všetko urobilo pre zlepšenie výchovy detí zo strany rodičov? Ani ja by som toho nebol schopný, aj keď tému považujem za veľmi dôležitú. Ostáva mi iba rodičovské združenie.

Dôležitý je aj vek dieťaťa. Diskusiu s rodičmi by som vykonal už pri dosiahnutí žiakov piateho ročníka. Deti treba pred nebezpečenstvom varovať čo najskôr. Možno v dnešnej dobe aj v piatom ročníku je už neskoro. Druhú diskusiu by som vykonal po dosiahnutí detí siedmeho ročníka. Táto diskusia by bola viac zameraná už na odstránenie „nenápadnej“ závislosti žiakov na ľahkých drogách.

Na začiatku stretnutia s rodičmi je podľa mňa dôležité definovať drogu. Poviete si, je to potrebné? Každý z rodičov predsa musí vedieť, čo droga je. Každý? Vie každý, že poznáme mäkké a tvrdé drogy? Na základných školách je asi zbytočné zdržiavať sa tvrdými drogami. Možno sa mýlim a som len veľký optimista, ale nechce sa mi veriť, že už na základných školách sa žiaci stretávajú s tvrdými drogami. Neviem teraz presne, či marihuana a hašiš patria už do kategórie ťažkých drog, alebo do ľahkých. Ja by som ich zaradil medzi ľahké nelegálne drogy o ktorých, vrátane s alkoholom a cigaretami, by som sa s rodičmi hlavne bavil.

Ako som spomenul, medzi ľahké drogy patrí aj alkohol, či cigarety. Prečo sú legálne? Ako môže byť niečo, čo tak veľmi škodí legálne? Je naozaj marihuana škodlivejšia ako tieto legálne drogy? Ale samozrejme s rodičmi by som túto tému nerozoberal. Keď už všetci rodičia vedia, čo droga je, prečítal by som im skutočné príbehy, kde mladí ľudia premárnili svoju mladosť hlúpou nerozvážnosťou. Siahli po drogách a ich život sa začal prudko rútiť do neznáma. Verím, že každý rodič by tieto príbehy počúval. Nebolo by to nikomu ľahostajné. Čítaním týchto smutných príbehov chcem docieliť precítenie rodičov a vyvolať v nich predstavu, že ich vlastné deti by sa v takejto situácii ocitli.Prečo deti siahnu na drogy je podľa mňa do diskusie zaradiť veľmi dôležité. V knihe Tvoje dieťa a drogy od Dr. Rossa Campbelleho z USA som sa dozvedel, že deti na drogy siahnu najviac pri rozvádzajúcich sa, alebo rozvedených rodičov. Dôvod, prečo to tak je, uviedol autor knihy nejaký takýto: „Dieťa z rozvodu viní nie rodičov, ale seba samého, aj keď sa mu to rodičia snažia vyhovoriť“. Neviem, či to je práve ten najčastejší dôvod, prečo deti začnú obetúvať svoje krehké životy práve drogám. Nie som taký znalec tejto problematiky ako Dr. Ross Campbelle, vlastne vôbec nie som znalec, ale z vlastnej skúsenosti si myslím, že žiaci na drogy siahnu hlavne preto, lebo sa chcú ukázať pred kolektívom. Ja ako štrnásťročný som začal s cigaretami. Zo začiatku mi to vôbec nechutilo, ale po čase som sa stal na cigaretách závislý. Keď som mal v ruke cigaretu, cítil som sa ako veľký „frajer“, nemyslel som na to že si ničím zdravie, bol som veľmi rád, že ma kvôli cigaretám uznávali chalani "šibnutí" rovnako ako ja.

Dôvodov na podanie si ruky s drogou je samozrejme veľmi veľa. Veľký počet žiakov sa dostane k drogám z čistej zvedavosti. Dokonca som počul viac takých prípadov, kde starý otec núkal svojmu vnukovi pálenku, či cigaretu. Dôležitá je otázka: „Komu z vás fajčiarov, alebo aj bývalých fajčiarov chutila prvá cigareta? Alebo komu z vás chutil prvý pohárik alkoholu? Ja si pamätám na moju prvú cigaretu. Bolo mi po nej veľmi zle. Bolelo ma brucho a príšerne sa mi krútila hlava. Ako je potom možné, že som s tým vtedy neprestal? Hľadať pôvod začiatku, je dôležité, ale podľa mňa je rovnako dôležité aj hľadanie príčiny pokračovania.

Ako odhaliť dieťa, či fajčí? Túto problematiku považujem tiež za veľmi dôležitú. Ako by ste sa cítili ako dieťa, keby vás rodičia sledovali? Asi by to nebolo nič príjemné a možno by to na duši dieťaťa zanechalo stopy. Klasické dychové skúšky pre žiakov nie sú problémom. Stačí si do úst vložiť žuvačku, alebo pohrýzť obyčajný klinček a je po zápachu. Kontrolovať prsty? Deti majú štipce, alebo len nejaký drôt či slamku a zapálenej cigarety sa prstami vôbec nemusia dotýkať. Ako potom odhaliť ich závislosť? Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať. Deti sú oveľa prefíkanejšie, ako si mnohí rodičia myslia. Najprijateľnejšie by bolo z detí vytiahnuť priznanie prijemným, pokojným rozhovorom, vedeným k istému cieľu. Znie to pekne, ale koľkým rodičom sa to podarí? Pre rodiča je asi najhoršie dozvedieť sa pravdu od niekoho iného.

Mám pocit, že pre nedostatok času sa rodičia veľmi málo rozprávajú so svojimi deťmi. Sú do večera v práci, vracajú sa unavení a mnohokrát bez nálady. Nasadli do náhliaceho sa vlaku za kariérou. To sa im nedá, ani nesmie vytýkať. Pracujú tak preto, aby sa ich deťom žilo ľahšie. Aby oni nemuseli toľko obetovať ako oni. Ale cez víkend, keď sa majú venovať svojim deťom, motajú sa po supermarketoch. Môže sa rodič so svojim dieťaťom v takomto zariadení pokojne a vážne porozprávať? Prečo príroda pre moderných ľudí stratila všetku krásu? Podľa mňa je príroda práve to najideálnejšie miesto na rozhovory. Pôsobí na ľudí ukľudnujúco, čo je pri rozhovoroch tohto typu veľmi dôležité. Dieťa pri rozhovore sa nesmie báť, musí byť pokojné.

Milí rodičia, ani by ste neverili, ako nesmierne vás deti potrebujú. Potrebujú vašu pomoc pri riešení aj toho najmenšieho problému. Potrebujú byť vypočuté. Aj keď vám sa to už nezdá, vaše deti vidia vo vás hrdinov. Ste pre nich vzorom možno aj po celý život. Každú vašu radu si cenia. Preto sú vaše rozhovory a vaša pozornosť pre deti také dôležité. Neotáčajte sa k ním chrbtom. Skúste sa ponoriť do ich problémov a spoločne im pomôžte nájsť cestu von. Buďte im oporou na ich púti životom. Ste ich rodičia, vy ste ich hlavní vychovávatelia. Myslite na ich budúcnosť aj v tomto smere.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ako pomôcť rodičom pri protidrogovej výchove ich detí.