(rozprávanie s prvkami úvahy)

Prišla za mnou profesorka s tým, že ak mám záujem, dostanem druhú šancu. Hmm, trpko som sa zasmiala, vravím si, od nej, a druhú šancu? No ale prijala som to, veď načo prilievať olej do ohňa. Podala mi do ruky papier, papier, na ktorom boli napísané témy a žánre. Väčšinou sa jednalo o úvahy, a keď som si postupne čítala témy, bolo mi jasné, že ma chce zničiť... Veď kto normálny by písal o svojej rodine, keď nikdy nepocítil jej teplo, kto by písal o najlepšom priateľovi, keď nikdy žiadneho nemal...

Čítala som ďalej, až mi zrak padol na tému o dôvere a nedôvere... Neveriacky som na ňu uprela zrak a spýtala som sa, či to myslí vážne, alebo si zo mňa iba strieľa. Jej odpoveď bola horšia ako facka! „ Píš, čo cítiš!“ , povedala mi.

Myslela som, že jej hneď na rovinu poviem, čo si o tých témach myslím, čo si myslým o nej... Bolo mi jasné, že je to iba skúška, skúška do akej miery mi funguje fantázia, no povedala som si prečo nie, niečo načmáram, a pri troche šťastia... Možno... No bolo mi jasné, že mi nedôveruje, neverí, že niečo napíšem... Hmm, a keď napíšem, zase neuverí, že to bolo odo mňa, z mojej hlavy... No neviem, či by niekto normálny toto napísal, a bol schopný to aj referovať. Tak nech sa páči, tu máte čo ste chceli...

Zrejme by bolo na mieste si hneď na začiatku zadefinovať pojmy dôvera a nedôvera... Ale myslím, že je to úplne zbytočné, lebo sa s tým stretol určite každý z nás a nie iba raz...

No povedzme si na rovinu, aký má zmysel, ak človek dôveruje človeku, ktorý si aj dôveru zaslúži, ale sám nedokáže dôverovať, nedokáže sa voči tomu druhému otvoriť, povedať čo a ako cíti, čo si myslí... Ak začne vetu, a dokončí ju troma bodkami... Troma bodkami, ktoré sú často nemé, ale ktoré často povedia omnoho viac ako tisíce slov? Má toto zmysel? Ja si myslím že nie!

Poznala som človeka, nazvala som ho spriaznená duša, pretože sme prakticky žili jeden život. Rovnaké problémy, rovnaké starosti, rovnaké strasti, život plný samoty a nedôvery /zase to slovo/. Človek, navonok síce pôsobiaci ako kus ľadu, bez srdca a chrbtovej kosti, ale vo vnútri mal toľko lásky, toľko tepla, ako iba málo kto. Tomuto človeku stačilo veľmi málo, stačilo mu, keď bol vypočutý, stačilo mu objatie, pohladenie... Stačila mu prítomnosť niekoho, kto mu dôveroval, pretože dôveru potreboval... No tento človek si za celý život vôkol seba postavil veľmi hrubý múr. Múr, ktorý pozostával zo všetkého zlého, čo kedy zažil, pozostával z trpkosi, strachu... A tento múr, aj keď sa zdalo, že každú chvílu spadne, naraz stál medzi nami, pevnejší, mohutnejší a silnejší, ako kedykoľvek pretým!

On to nazval strach, ona nedôvera! Veď predsa keby jej dôveroval, tak nemôže mať strach, keby jej dôveroval, ten múr by už dávno zrútili, keby... Tých keby bolo až príliš veľa...

Odmlčala som sa... Naraz som pocítila chlad. Pri vyslovení jeho mena som nič necítila, pri spomienke na neho ma iba striaslo. Čo sa stalo? Nedôveroval on jej dôvere? Alebo ona dôverovala jeho nedôvere? No tak či tak, rozišli sa. Ani nie ako priatelia, ani nie ako nepriatelia. Ale ako dvaja cudzí ľudia, ako ľudia,ktorý sa stretli na ulici, a mlčky okolo seba prešli. Ako dve rozličné duše...

Často som sa pýtala, kde nastala chyba, či bola chyba v nej, alebo v ňom, alebo v nich oboch... Odpoveď dlho neprichádzala, až raz... raz si uvedomila, že prešlap urobila do istej miery aj ona, že predsalen, aj ona bola tá, ktorá nie celkom dôverovala.... Chcela to napraviť, no skôr, ako stihla niečo urobiť, zazvonil jej telefón... Na druhom konci bol on! Bez privítania priznal si svoju časť viny, ona zase svoju... Všetko zase vyzeralo, že je fajn, no obaja vedeli, že nie je! Nebolo, pretože boli príliš ďaleko od seba, ďaleko na to, aby sa porozprávali očami, dotykmi, aby sa objali... Rovnako vedeli, že to na oboch zanechá stopu, veľkú stopu, stopu ponaučenia, zadosťučinenia.... No rovnako vedeli, že sa čoskoro uvidia, a vrátia všetko do starých koľají...

Pekná rozprávka, však, no táto rozprávka bola pravdivá, povedali ste predsa, píš čo žiješ, tak tu to máte, bez obalu, na rovinu. Dostala som druhú šancu, pretože ste mi neverili, rovnako mi neuveríte ani teraz, tomu zase verím ja, nuž ale čo, ja už som si na to zvykla, neviem ako vy...