(Trávnica)

Moje zážitky z prázdnin sa začali v bohom zabudnutej dedinke niekde pri Podhájskej, kde voda len tak žblnká a vietor sa jemne pohráva s listami stromov. Je to miesto, kde chodím v mojich snoch, veľké, priestranné a plné života. Je to taká malá dvojposchodová budova na neuveriteľnom mieste. Okolo nej je plno zelene, hojdačiek a nádherných stromov, ktoré pri pohľade na ne vyrážajú dych. Nie je to priestor obyčajného charakteru, je to miesto, kde sa zažívajú prvé lásky, prvé sklamania a chvíle plné radosti a obáv.

Bol to trojtýždňový kúpeľný pobyt, kde bolo možné všetko. Pobyt, ktorý zmenil môj doterajší život, zmýšľanie a pohľad na svet a prírodu.

Každé ráno ma zobudil jemný štebot vtákov, alebo veverička, ktorá ohrýzala svoju potravu. Prípadne "dozorkyňa", ktorá nás zvolávala na raňajky. Vstal som a pri pohľade z okna na tečúcu fontánu som si povedal: "Toto bude krásny deň." Pri raňajkách som zažil stále nové dobrodružstvá so svojimi kamarátmi a kamarátkami, s ktorými som robil samé huncútstvá, na ktoré sme niekedy doplatili.

Neskôr, keď nás to omrzelo, išli sme sa kúpať do Podhájskej. Na novej "káre, značky Tatra, rok výroby 1956, so štvorvalcovým motorom a 70 koňmi pod kapotou sme sa neuveriteľnou rýchlosťou 70 km/h", rútili dole kopcom na kúpalisko. Tam sme zvyčajne polievali "dozorkyne" vodou, hádzali baby do vody, alebo len tak ležali na slnku a užívali si život.

Občas sme s chalanmi nakukli babám do sprchy, alebo nechtiac sme tam vošli, akoby sme si pomýlili smer jazdy na vozovke... Alebo sme len tak zobrali kýble s vodou, počkali sme si, kým sa oblečú, a potom spravili Veľkú noc. Nie vždy to však bolo naschvál. Našli sa aj také dievčatá, ktoré sme si omylom pomýlili. To bolo hanby a kriku. Vždy sa nám to oplatilo, avšak každý z nás vedel, prečo to robil. Po týchto "nechcených incidentoch" sme si to museli vždy vyžehliť. A najčastejšie kvetmi, zakázanou čokoládou a sladkosťami.

Potom sme sa tou "novou károu" rýchlosťou 55 km/h rútili hore kopcom späť na dočasný domov. Cesta bola vždy príjemná. Okrem hrkotania črepín rozlámaného auta, prípadne rozbitým čelným sklom, sme sa stále zabávali. Vždy pod mostom sme sa pochytali za ruky a niečo si želali. Keď si želali dve osoby to isté, vždy sa to splnilo... Najčastejšie to boli lásky.

Prišli sme vždy na obed, kde na nás čakalo výborné diétne jedlo bez ochutenia. Bola to delikatesa pre naše žalúdky a pastva pre naše oči. Keďže sme sa nemohli do sýtosti nasýtiť, lebo toho bolo veľmi veľa, hádzali sme po sebe chleba, alebo iné divy, ale vždy to stálo za to. Poobede sme väčšinou utekali do najbližšej krčmy poriadne sa najesť. U Moráka sa dalo vždy dobre zabaviť. Stávalo sa, že nás chytili. Tak sme išli neskôr. Deň ubiehal veľmi rýchlo, vždy sme niečo vyparatili... Najčastejšie sme boli na Platane. To je ten najkrajší a najväčší strom na svete. Legenda hovorí, že bohovia ho obrátili koreňmi hore, lebo mu závideli jeho krásu. Chalani naňho vyliezli rýchlo, ale bol to božský pohľad, keď sa naň štverali baby. Tie štýly, smery a rýchlosti vedeli stále zdvihnúť náladu. Bola to kopa zábavy a trucovania.

Avšak najkrajšie prichádza vždy nakoniec. Večery boli z celého dňa úplne najlepšie. Keď sa chalan s dievčaťom, ktoré má rád rozpráva na posteli, keď sa zíde celá partia na jednej izbe a rozprávajú si príbehy, hrajú hry, alebo len tak jedia chipsy a nič nerobia. Keď sa dvaja ľudia rozprávajú cez otvorené okná, alebo na balkóne sledujú ježka ako pobehuje sem a tam... To sú večery, na ktoré sa nikdy nezabúda. V takých situáciách si človek uvedomí, že keby to zažil tisíckrát, nikdy by ho to neomrzelo. Pochopí, že bez kamarátov niej e nikto, že bez lásky nemá nič.

Nebolo to vždy len pekné. U každého boli chvíle, ktoré vedeli zamotať hlavu. Či už to bolo cez rodičov až po frajerov, vždy sme to riešili spolu. Keď už to bolo príliš husté, začali sa robiť stávky. Avšak nie obyčajné... Kto prehral, musel niečo urobiť. Najčastejšie si baby museli dávať na tvár marhuľovú marmeládu, a chalani sa museli prezliekať za baby so všetkým, čo k tomu patrí. Človek by si povedal, že na toto by nikdy nepristúpil, ale realita bola iná. Boli to neuveriteľné pohľady z oboch strán plné radosti a zahanbenia.

Azda najťažšie na celom pobyte bol deň s veľkým D, keď jeden z nás odchádzal. Lúčenie bolelo, niekedy tá bolesť pretrvávala niekoľko dní. Najmä vtedy, keď odíde milovaná osoba. Mnohokrát sa stávalo, že veľa dievčat som uvidel plakať. Konkrétne v jeden deň, keď odišiel jeden chalan, som zbadal plakať istú dievčinu, ktorá sa mi páčila. Nemala ho rada, ale... Prišiel som za ňou a zaviedol som ju na jej vtedy dosť obľúbené miesto (CT). Nie je to najromantickejšie miesto, ale v ťažkej chvíli pomôže všetko. V tej chvíli nie je dôležité na akom mieste ste, ale s kým tam ste. Nie je dôležité čo tam robíte, ale pre koho to robíte...

Ešte ťažšie, ako keď odíde niekto blízky, je, keď odídeš ty sám. Uvedomiť si, že z rozprávky, ktorá trvala tak dlho, ťa prebudí studená sprcha reálneho sveta, vie poriadne zavariť. Život sa zmení a ty ho už viac nebudeš žiť tak, ako doteraz. Priateľstvá, ktoré si nadobudol, potrvajú celý život. Lásky, ktoré si zažil, na tie nezabudneš a chvíle, ktoré si tam prežil, ťa budú sprevádzať zvyškom svojho života. A potom, raz v jednu nečakanú chvíľu si uvedomíš, akoby si tam ani nebol. Ráno ťa mama zobudí do školy a ty začínaš od znova s nádejou, že sa tam ešte niekedy vrátiš. S nádejou, že získaš opäť to, čo si tam stratil, prežiješ to, čo sa v bežnom živote prežiť nedá. Jediné, čo ti zostáva, sú spomienky a fotky na strávené chvíle. Kto to neprežil, ten nevie, o čom hovorím, ale ako sa hovorí: "Paríž tu s nami ostáva naďalej!!!"