„Keď ti niečo nevyjde, urob to, čo ti vravela žena, ktorú miluješ.“ Túto vetu vyslovil Sokrates, hoci sa jeho žena volala Xantipa. Bola to príšera, čo ho tyranizovala. A predsa ju miloval.

Aký by bol život bez ľudských citov? Bol by to vôbec život? Nie. Človek bez citov by nemohol prežiť ani deň. Je to spoločenský tvor, potrebuje kontakt so zvyškom sveta. Potrebuje lásku. Lásku ozajstnú, krehkú, čistú, radostnú... Ľudský vzťah predstavuje určitú väzbu.

Hovorí sa, že láska prekoná všetko. To asi neplatilo v časoch 1. a 2. svetovej vojny. Žeby nebola taká silná a neprekonala krvilačnú túžbu človeka po víťazstve? Bolo im všetko jedno. Hlavné bolo to, čo chceli dosiahnuť. Vrahovia!

Všetko pozitívne v nás môžem kľudne označiť ako návyková droga. Potrebujeme, aby nás niekto miloval, staral sa o nás. Málokedy o šťastí, ktoré cítime, hovoríme. Je ukryté v pohľadoch, v dotykoch, ktoré sú opatrné, ako keď držíme krehkú vázu.

21. storočie spôsobilo prevrat. Prevláda nenávisť, zlo, smútok... Týrame zvieratá, hoci sú bezmocné. Znásilňujeme ženy a deti. Oberáme ľudí o životy. Prestávame byť tými, ktorí za jediné bohatstvo človeka považujú ľudské vzťahy.